Znie to neuveriteľne. Keď sa v spomienkach vraciam na začiatok našej cesty a spomínam si na prípravy, ktoré predchádzali vzniku nášho občianskeho združenia, tak mám pocit, akoby som mala v bruchu malé motýle. Možno bude tento blog trochu nostalgický, ale aj keď máme za sebou náročné obdobie, rada na neho v dobrom spomínam.

Prvé myšlienky, čo sa mi v mysli vynárajú, sú spomienky na manželove boľavé kríže. Nevedela som, či bude v poriadku, či pôjde na operáciu a ako dlho bude potrebovať rehabilitáciu a moju pomoc. Ale vedela som, že budem stáť pri ňom a zoberiem ho aj na koniec sveta a ešte ďalej, ak to bude potrebné. Vedela som aj to, že sa svojej práce vzdať nechcem, práve naopak, chcem malým-veľkým bojovníkom pomáhať ešte viac. Častokrát dostávam otázku, prečo sme si pre občianske združenie zvolili názov Sloníček. Slon pre šťastie? Ja to vnímam takto: ochrana, šťastie, priateľstvo, láska, veľkosť a prekonávanie rôznych prekážok – to sú hlavné energie, ktoré predstavuje silný slon. A takí by sme chceli byť aj my – Sloníček, o. z..

Keď sa naše deti „sloníčatá“ vracajú z dovoleniek, tak nám sem tam prinesú aj malé prekvapenie v podobe sloníkov. Majú rôzne veľkosti, sú vyrobení z rôznych materiálov, pochádzajú z rôznych kútov sveta. A my ich s veľkým srdcom stojac v nemom úžase vítame v našej rodinke. Musím sa priznať, už máme parádnu zbierku sloníkov. Spomenula som si na moment, ako nám jedna mamina hovorila, že na celej dovolenke pozerali v rôznych obchodíkoch suveníry a dieťa nie a nie si vybrať darček pre seba. V poslednom obchodíku sa dieťa za niečím rozbehlo a po chvíľke rodičia zistili, že to bol malý sloník z citrínu. Hneď malo v ruke dva kusy so slovami: „Veď aj pre Sloníček musíme zobrať.“. Možno si poviete, že sú to maličkosti. No pre mňa a pre naše občianske združenie znamenajú veľmi veľa. Ďakujeme.

Je to hlavne o ľudoch

Pamätám si na spustenie nášho profilu na instagrame, kde nás v úvode sledovali dokopy 3 ľudia (ďakujeme Riči K.). Odvtedy sa však veľa zmenilo. Naše dennodenné príbehy vás zaujali, sledujete videá, naše živé vysielania, hlasujete v anketách, zdieľate fotky a aktívne sledujete život nášho občianskeho združenia. Na instagram prispievame takmer každý pracovný deň. Prežívate tam s nami pokroky našich detí, vidíte ako rastú a sme vám nesmierne vďační za každú spätnú väzbu. Častokrát nám práve vy hovoríte vaše nápady, čo by sme mohli zrealizovať, zlepšiť, natočiť či nafotiť. Vy ste našou najväčšou inšpiráciou a za to vám patrí naše úprimné ďakujeme.

Aj keď nás na začiatku mnoho ľudí nepoznalo, uplynulý rok nám priniesol veľa nových kontaktov na špičkových lekárov, terapeutov, fyzioterapeutov či psychológov po celom Slovensku. No aj v zahraničí už poznajú kvalitu našich terapií. Nedávno som pre jedno z detí vytvárala individuálny terapeutický plán práce na doma. Rodič postupuje podľa pokynov, ktoré sú v tomto pláne konkretizované a rozvíja tak dieťa v rodinnom prostredí. V spolupráci so špeciálnou základnou školou pripravujeme workshopy pre rodičov detí, ktoré naše centrum navštevujú.

Rok, 365 dní a 6 hodín, celkovo 31 557 600 sekúnd, toľko lásky, pomoci a dôvery sme od vás počas tohto obdobia dostávali. Poďakovanie patrí práve vám, naši rodičia, pomocníci, dobrí ľudia s veľkým srdcom a hlavne vám, milé deti. Bez vás by sme nikdy nemohli byť tým, čím sme. Vďaka vám si môžeme plniť svoje sny a milovať bezvýhradne svoju prácu. Vďaka vám sa každé ráno tešíme, čo nám nový deň prinesie. Vďaka vám môžeme robiť kvalitnejšie a komplexnejšie terapie, participovať na vedeckých výskumoch a hlavne rozdávať lásku a pomoc.

Ďakujeme vám, že nám pomáhate so srdcom.

Dieťa nehovorí? Počkajte, však sa rozhovorí!

Každým rokom narastá počet detí, ktoré majú oneskorený vývin reči a v predškolskom veku nehovoria. Dieťa rodiace sa do určitej kultúry a konkrétnej sociálnej reality má prirodzenú potrebu začleniť sa do života spoločenstva a má potrebu toto spoločenstvo ovplyvňovať najmä v záujme uspokojovania vlastných potrieb a požiadaviek. Dieťa si vlastnou aktivitou a poznávacou túžbou overuje, či má zvukové a nezvukové dorozumievacie prostriedky. Mnohokrát sa stretávam s rodičmi, ktorí tento oneskorený vývoj začínajú riešiť v predškolskom veku. Je to skoro alebo neskoro? Môžeme hovoriť o zanedbaní vývinu dieťaťa? Odpoveďou na túto otázku sa zaoberalo a zaoberá mnoho štúdií, no jednoznačný záver neexistuje. Je totiž nutné zohľadňovať konkrétnu individualitu daného dieťaťa.

Cvičiť, cvičiť, cvičiť…

Kedy k nám prichádzajú deti na špeciálno-pedagogické terapie? Skúsenosti mám rôzne. Ak sa rodičom narodí inak obdarené dieťa, nasleduje kolobeh rôznych rehabilitácií, alternatívnych terapií a zrazu BUM. Zistia, že ak sa dieťa nerozvíja aj mentálne, prestáva napredovať nielen pri rehabilitáciách ale aj v činnostiach bežného života. Častokrát sa ma pri prvom stretnutí rodičia spýtajú, za aký čas je možné zmeškané veci dobehnúť. Na túto otázku sa nedá jednoznačne odpovedať, nakoľko každé jedno dieťa napreduje rôznym tempom. Zlaté pravidlo, ktoré platí stopercentne, je neporovnávať vlastné dieťa s iným dieťaťom. Treba mať na pamäti hlavne to, že prejavy tej istej diagnózy sú u rôznych detí rôzne. Tým mám na mysli, že aj to napredovanie a nové, malé zázraky prichádzajú v rôznom čase. Treba byť vytrvalý a veriť dieťaťu.

Deti sú naši najväčší hrdinovia a vždy nám ukážu správny smer cesty.

Krásny jarný týždeň Vám želám.

Blížia sa Vianoce, čas, kedy sa každý snaží byť aspoň o trochu lepší, než bol počas celého roka. Je to zároveň čas, kedy sa snažíme robiť radosť svojim blízkym. Počas príprav na sviatky si zároveň hlbšie uvedomujeme, že aj my sami sme boli počas celého roka štedro obdarovávaní.

V Sloníčku Vianoce milujeme a tak sme sa rozhodli, že v rámci prípravy na tieto najkrajšie sviatky roka pomôžeme tým, ktorí našu pomoc potrebujú najviac. Začiatkom decembra sme sa v priestoroch Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave zúčastnili krásneho projektu pod názvom „Vianoce pre deti“. Išlo o charitatívno-predajnú akciu, na ktorej sme ponúkali vlastnoručne upečené a ozdobené voňavé medovníky. Návštevníci tohto podujatia si obľúbili naše medíky, ktoré sme zdarma získali priamo od včelára a rôzne handmade výrobky od dobrých ľudí, ktorí nám ich bezodplatne venovali na ďalší predaj.

Zamestnancom a študentom školy sme počas tejto predajnej akcie predstavili naše občianske združenie, porozprávali sme im o jednotlivých terapiách a o deťoch, ktorým sa snažíme pomáhať. Mnohých zaujímali pomôcky, ktoré na terapiách využívame no viacerí z nich nemali ani rámcovú predstavu o tom, čo to znamená pomáhať inak obdareným deťom. Zároveň sme si so záujmom vypočuli názory tých, ktorí majú s pomocou týmto deťom aj osobnú skúsenosť. Bolo to pre nás niečo nové a zároveň veľmi poučné. Uvedomujeme si však, že aj nás v tejto oblasti čaká veľmi veľa práce hlavne v rámci osvety verejnosti.

Ďakujeme krásne všetkým ľudom s obrovským srdcom, ktorí nám pomohli tento projekt zrealizovať. Vyzbierali sme sumu 408,30 EUR priamo na akcii a ďalších 60 EUR dodatočne po jej skončení. Získané peniažky sme rozdali všetky do posledného centu deťom, o ktorých sme si mysleli, že našu pomoc potrebujú najviac: Samkovi Rehákovi, Alexíkovi Ornstovi, Leuške Zmundovej, Deli Viskupovej a Melisske Kosíkovej. Dodatočne vyzbieraná suma bude venovaná Adamkovi Maxiánovi.

Riadime sa heslom: Čo pošleme von, vesmír nám to zdvojnásobí a pošle späť. Pred pár dňami sme dostali úžasnú správu zo švajčiarskej pobočky spoločnosti eBay. V rámci ich firemného charitatívneho predaja vianočného pečiva vyzbierali v prepočte 758,16 EUR. Celú sumu z predaja venovali nášmu združeniu na podporu projektu „Zvuky cez ruky“. Tento finančný dar nám veľmi pomôže, nakoľko pomôcky na zvukovú terapiu pre deti so špeciálnymi potrebami sú násobne nákladnejšie ako pomôcky pre zdravé deti. Na kúpu týchto a podobných pomôcok potrebujú združenia, ako je to naše, finančnú pomoc z externého prostredia. Napríklad od firiem, ktoré radi poskytujú nezištnú a transparentnú pomoc. Vďaka osobnej angažovanosti pána Henry De Sousa a Marianny Fedorovej sme bližšie k úspešnému štartu nášho projektu. Zo srdca ďakujeme.

Dobrí ľudia nevymreli

Záleží nám na rodinách detí, ktoré navštevujú naše zariadenie. Zároveň veľmi dobre vieme, že financovanie potrieb dieťaťa je pre tieto rodiny na prvom mieste. Preto im častokrát chýbajú peniažky aj na základné potreby, ako sú napríklad potraviny či pomôcky osobnej hygieny. Rozhodli sme sa preto, že skúsime osloviť dobrých ľudí ochotných v tomto smere pomôcť napríklad darovaním trvanlivých potravín. V priebehu dňa sa z tohto mini projektu stala organizovaná zbierka, do ktorej sa dobrovoľne zapojilo niečo vyše desať ľudí. Vyzbierané potraviny a hygienické potreby rozdelíme a venujeme dvom rodinám, ktorých deti navštevujú naše zariadenie a tento druh pomoci potrebujú. Ich rodiny sú o tejto zbierke informované a veľmi by sa takejto pomoci potešili. V ich mene vám všetkým, ktorí ste pomohli, ďakujeme.

Tí, ktorí nás a naše občianske združenie poznajú, vedia, že je pre nás najdôležitejšie dieťa a jeho potreby. Naše vzťahy s rodičmi sú založené na úprimnosti, srdečnosti a pokore. Pre nás sú títo rodičia osobným príkladom ľudí, ktorí pre svoje dieťa urobia naozaj čokoľvek. Preto sme sa rozhodli, že okrem darčekov pre ich detičky, venujeme pár maličkostí aj priamo im. Pripravili sme pre nich vianočnú zázračnú krabicu, ktorá obsahovala okrem vianočnej pošty, darčekov, vlastnoručne upečených medovníkov a zdravého medíka aj 4 nehmotné dary, ktoré želáme nám aj vám všetkým: mier, nádej, lásku a vieru.

Tento blog je posledný v roku 2017 a preto vám, ktorí ho čítate, želáme pokojné prežitie vianočných sviatkov a úspešný nový rok 2018 plný radosti, šťastia a detského smiechu.

V praxi by mala multidisciplinárna spolupráca spĺňať požiadavky zistenia problémovej oblasti vo výchovno-vzdelávacom procese u dieťaťa a žiaka s postihnutím, návrh kompenzácie a rozvoja tejto oblasti, rešpektovanie rodiny klienta, rozvoj profesionálneho rastu zúčastnených odborníkov a rozvoj čiastkových vedných odborov.

Vytvorením systému, v ktorom sú splnené požiadavky na špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby dieťaťa a žiaka s postihnutím, nie sú ukončené možnosti multidisciplinárnych prístupov. Trendom modernej pedagogiky je integrácia týchto detí do základných a materských škôl aj s ich individuálnymi vzdelávacími programami. Integrácia je jav multidisciplinárny. Týka sa otázok filozofických, etických, psychologických, pedagogických, biologických a zdravotníckych, ale aj ekonomických, politických a legislatívnych.

Ale môže to reálne fungovať?

Ako je to v reálnom svete – existuje spolupráca medzi odborníkmi? V poslednej dobe sa stretávam skôr s opačným problémom. Ak neviem, prečo má dieťa určité prejavy správania, tak ho posielam za iným odborníkom. Ja ako terapeut predsa nemôžem vedieť všetko. Je to moje zlyhanie? Nie, len konám podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Hneď vám uvediem príklad Oliverka.

Oliverko mal problémy s očami a nakoľko som uňho vypracovala terapeutický plán zameraný na zrakovú stimuláciu, potrebovala som vedieť skutočný stav jeho zrakového zdravia. Pre mňa bolo jednoznačným rozhodnutím poslať ho k odborníkovi na vyšetrenie zraku. Možno sa pýtate, prečo som to urobila? Veď Oliver iste chodí na pravidelné kontroly zraku, nosí okuliare, má korekčné pomôcky… No zo špeciálno-pedagogického hľadiska bol pre mňa potrebný aktuálny nález, aby som si vedela odpovedať na tieto otázky:

1. Čo idem robiť?
2. Prečo to idem robiť?
3. Čo chcem dosiahnuť?
4. Aký výsledok očakávam.

Vďaka rodičom a po konzultácii s oftalmológom som vedela určiť a vypracovať individualizovaný plán práce. Tak sa opäť pýtam, nemal by tento vzorec správania fungovať všade? Nielen pri zrakovej stimulácii ale v celom špeciálno-pedagogickom vzdelávacom procese?

Vo väčšine prípadov multidisciplinárna spolupráca v rámci špeciálno-pedagogického odboru vôbec nefunguje ideálne. Neviem, či si terapeuti myslia, že ak zavolajú kolegovi či kolegyni, tak ich okolie bude považovať za nekompetentných. V skutočnosti je opak pravdou. Len nekompetentný terapeut rozhoduje o veciach, na ktoré nemá kompetenciu. Samozrejme, môže sa tiež stať, že dvaja odborníci vyhodnotia rovnakú situáciu (zdravotný stav) rôzne – ako sa zvykne hovoriť, viac očí, viac rozumu.

A ako je to s autizmom?

V poslednej dobe rapídne pribúda detí s diagnózou autizmus. Mám pocit, že každé druhé dieťa prichádza na vstupný pohovor s touto diagnózou. Ako to je možné? Vytvárame si vedome populáciu A? Veď predsa zlá diagnóza zdravotného stavu môže viesť k poruche vývoja dieťaťa. Namiesto napredovania bude dieťa stagnovať, či dokonca trpieť. A pritom stačí zdvihnúť telefón, zavolať odborníkovi na danú oblasť a riziko zlého rozhodnutia či zle nastavenej terapie je minimalizované.

Možno, ak by existovala skutočne kvalitná spolupráca medzi odborníkmi, tak by deti mali väčšiu šancu na úspech. Svet by bol krajší a farebnejší.

Pekný jesenný deň prajem.

V Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania „Učiace sa Slovensko“ je okrem iného kladený dôraz na potrebu individuálneho prístupu učiteľov k deťom. Ďalej sa v tomto dokumente spomína nutnosť začlenenia všetkých detí do vzdelávacieho procesu a zdôrazňuje sa potreba ich úspešnosti vo vzdelávaní. Pri prvom zamyslení si iste povieme, že ide o úplne samozrejmú vec. Keď však uvažujeme hlbšie o podstate daného zámeru zistíme, že realita je od želaného stavu na míle vzdialená.

Tak si teda povedzme niečo o tej realite. Predstavme si mesto (s cca. 5000 obyvateľmi), kde je základná škola, v ktorej sa deti učia tak, ako v každej inej škole. Do prvého ročníka tejto školy bol prijatý žiak s diagnózou narušená komunikačná schopnosť. Problém je však v tom, že táto škola nemá psychológa, špeciálneho pedagóga či asistenta učiteľa.

Možno sa sami seba pýtate: „Kde je problém?“. Veď táto škola nie je jediná a aj veľa ďalších škôl vo väčších mestách funguje bez špeciálnych pedagógov. Áno, to je pravda. Žiaľ. Ak však máme snahu integrovať deti do vzdelávacieho procesu a netušíme, ako to urobiť správne, mali by sme si byť v prvom rade vedomí vlastných možností. Vety typu nevieme, nestretli sme sa tým, by zo strany pedagógov nemali byť pred rodičmi za žiadnych okolností vyslovené. Chce naše školstvo integrovať všetkých žiakov do vzdelávacieho procesu? Alebo je to len taká fráza či módna vlna? Častokrát sa zamýšľam nad školstvom resp. nad vzdelávaním „inak obdarených“ detí, ako ste si iste všimli v mojich predchádzajúcich blogoch. Čo teda robí naša spoločnosť zle? Čo by sme mali robiť inak? Veď len chceme rovnaké šance na vzdelávanie pre všetky deti, nielen pre tie zdravé!

Ale aby som sa vrátila k príbehu z úvodu tohto blogu. Ako integrovať prváka – „inak obdarené“ dieťa do takejto alebo podobnej školy, kde na to nie sú vytvorené podmienky? Dlho som rozmýšľala, ako tomuto problému nájsť adekvátne riešenie. Bez spolupráce so školou to nepôjde, za školu je zodpovedný jej riaditeľ. Dohodla som si teda s pánom riaditeľom stretnutie. Úvod stretnutia bol z oboch strán plný očakávania, rezervovanosti a rešpektu voči tomu druhému. Keď sa však ľady prelomili, chceli sme sa o tom druhom dozvedieť čo najviac. Napríklad aj to, akým smerom sa uberajú naše myšlienky pri snahe o integrovanie „inak obdareného“ prváčika.

Potom v našom rozhovore nastal v istom momente zlom. Uvedomila som si, že reč tela pána riaditeľa, jeho odpovede a spôsob, akým mi kládol otázky hovoria o tom, že naše dieťa integrovať nechce. Nevie mu vôbec pomôcť a preto sa ho chce čo najrýchlejšie a v tichosti zbaviť! A to hovoríme o prvákovi, ktorý bol v škole celkovo tri dni aj „s cestou“, ako sa zvykne hovorievať. Neviem ako som sa v ten daný moment zatvárila, ale jedno viem určite. Ja budem za všetky naše deti bojovať až do poslednej kvapky nádeje. Keď ma vyhodia dvermi, rada sa vrátim oknom.

Ako to dopadlo?

Možno vás bude zaujímať výsledok nášho stretnutia. S pánom riaditeľom sme sa dohodli na „skúšobnej lehote“ pre nášho žiaka do konca decembra. Potom jeho progres vo vzdelávaní zrevidujeme a dohodneme sa na ďalšom postupe. Za seba môžem s kľudným svedomím (po mesiaci od stretnutia) povedať, že to zatiaľ zvládame bravúrne.

Každý deň si hovorím, že za správnu vec sa oplatí bojovať a toto úsilie má zmysel. Nikdy sa nevzdávajte a bojujte za to, čo považujete za dôležité. Buďte hovorcami za tých, čo sa sami obhájiť nevedia. A hlavne majte srdce na správnom mieste. To jediné vám zaručí šancu na krásny život. Možno nezmeníte svet, ale pomôžete deťom a ľudom, ktorí to naozaj potrebujú.

Majte krásny týždeň a verte v svoje schopnosti.