Ideu založiť občianske združenie som mala v hlave už začiatkom milénia. Neskôr táto myšlienka nabrala konkrétne obrysy a prerástla v životné poslanie. Je to podobné, ako keď zasadíte semienko rastlinky, neskôr sa o ňu každý deň staráte a sledujete jej rast, až kým jedného dňa nezakvitne a neurodí plody.

Moja cesta k občianskemu združeniu nebola ľahká. Vyskúšala som si prácu v štátnom aj súkromnom sektore a aj v inom občianskom združení. Každá z týchto skúseností mi veľa dala, ale aj veľa vzala. No v každej z týchto organizácií mi čosi chýbalo. Neboli to pracovné pomôcky, ani pracovné prostredie či motivácia alebo správanie ľudí.

Tieto moje pracovné skúseností vo mne utvorili názor, že pomoc prezentovaná navonok voči verejnosti, nie vždy znamená aj tú reálnu pomoc, ktorú dieťa potrebuje a dostane. Veľmi čerstvo mám v pamäti pracovný pohovor, kde sa ma bývalí zamestnávatelia spýtali, kde sa vidím o päť rokov? Moja odpoveď bola jasná: chcem mať veľký dom a v ňom deti, o ktoré sa budem starať s láskou.

Od toho momentu ubehlo veľa dní, týždňov a mesiacov. Čím ďalej, tým viac som bola presvedčená o tom, že moja vízia je správna a zmysluplná. Vedela som, že cesta za splnením tejto vízie nebude ľahká, no moja hlavná motivácia ma držala nad vodou – deti a ich šťastie. No v reálnom živote to nestačí. Musíte si veriť, v svoje schopnosti, veriť v to, že dokážete aj nemožné. Pomoc týmto deťom, tak, ako ju vnímam ja, nie je o rozume, peniazoch a peknej reklame. Naopak, je to záležitosť srdca, citu a lásky. Naše detičky z celého srdca milujem. Áno, všetky! Nikdy som vo vzťahu k nim neprejavovala ľútosť. Skôr to bol úsmev, pochopenie a úprimnú ochotu pomôcť im, ak mali vôľu a silu pracovať na sebe.

Je to hlavne o ľudoch

Posledné mesiace ma veľa naučili o ľuďoch. Niektorí majú aj sto tvárí, správajú sa tak, ako to od nich okolie v ten daný moment očakáva. Potom sú tu ľudia, čo vám budú hádzať polená pod nohy. Budú vám robiť zle, ohovárať vás na sociálnych sieťach a vyhrážať sa poza váš chrbát. Tiež sú tu takí, čo budú sledovať každý váš krok, aby vám kradli nápady a myšlienky, aby o vás mohli vytvárať zlú mienku a hejtovať. No v skutočnosti sa vás boja a toto je prejav ich bezmocnosti, strachu, slabosti a neschopnosti robiť veci inak, lepšie, poctivo a so srdcom. Iste tieto riadky čítajú a tak si dovolím, trošku osobnú poznámku: odpustila som vám a prajem vám v živote všetko dobré napriek tomu, že vy mi prajete len to zlé.

Ako hovorieva moja kamarátka Lili, čím viac ste naplnený pozitívnou energiou a láskou, tým viac z nej prenesiete aj na dieťa. Dieťa vás začne vnímať inak. Stávate sa súčasťou jeho sveta – kamarátom, priateľom, ochrancom… Naše meno, Sloníček, o. z., dnes možno nie je také známe, no naša práca a šťastné deti hovoria za všetko.

Ďakujem rodine, manželovi Jankovi a sestre Timi, že stoja pri mne a pomáhajú mi plniť svoj sen a vedia, čo je v živote dôležité.

PS: Sedím len tak vonku na záhrade. Kohút kikiríka, okolo pobehujú susedove ovce. A tak v duchu si hovorím: byť zdravý a milovaný, je to najväčšie šťastie, ktoré môže obyčajného človeka v živote stretnúť.