V praxi by mala multidisciplinárna spolupráca spĺňať požiadavky zistenia problémovej oblasti vo výchovno-vzdelávacom procese u dieťaťa a žiaka s postihnutím, návrh kompenzácie a rozvoja tejto oblasti, rešpektovanie rodiny klienta, rozvoj profesionálneho rastu zúčastnených odborníkov a rozvoj čiastkových vedných odborov.
Vytvorením systému, v ktorom sú splnené požiadavky na špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby dieťaťa a žiaka s postihnutím, nie sú ukončené možnosti multidisciplinárnych prístupov. Trendom modernej pedagogiky je integrácia týchto detí do základných a materských škôl aj s ich individuálnymi vzdelávacími programami. Integrácia je jav multidisciplinárny. Týka sa otázok filozofických, etických, psychologických, pedagogických, biologických a zdravotníckych, ale aj ekonomických, politických a legislatívnych.
Ale môže to reálne fungovať?
Ako je to v reálnom svete – existuje spolupráca medzi odborníkmi? V poslednej dobe sa stretávam skôr s opačným problémom. Ak neviem, prečo má dieťa určité prejavy správania, tak ho posielam za iným odborníkom. Ja ako terapeut predsa nemôžem vedieť všetko. Je to moje zlyhanie? Nie, len konám podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Hneď vám uvediem príklad Oliverka.
Oliverko mal problémy s očami a nakoľko som uňho vypracovala terapeutický plán zameraný na zrakovú stimuláciu, potrebovala som vedieť skutočný stav jeho zrakového zdravia. Pre mňa bolo jednoznačným rozhodnutím poslať ho k odborníkovi na vyšetrenie zraku. Možno sa pýtate, prečo som to urobila? Veď Oliver iste chodí na pravidelné kontroly zraku, nosí okuliare, má korekčné pomôcky… No zo špeciálno-pedagogického hľadiska bol pre mňa potrebný aktuálny nález, aby som si vedela odpovedať na tieto otázky:
- Čo idem robiť?
- Prečo to idem robiť?
- Čo chcem dosiahnuť?
- Aký výsledok očakávam.
Vďaka rodičom a po konzultácii s oftalmológom som vedela určiť a vypracovať individualizovaný plán práce. Tak sa opäť pýtam, nemal by tento vzorec správania fungovať všade? Nielen pri zrakovej stimulácii ale v celom špeciálno-pedagogickom vzdelávacom procese?
Vo väčšine prípadov multidisciplinárna spolupráca v rámci špeciálno-pedagogického odboru vôbec nefunguje ideálne. Neviem, či si terapeuti myslia, že ak zavolajú kolegovi či kolegyni, tak ich okolie bude považovať za nekompetentných. V skutočnosti je opak pravdou. Len nekompetentný terapeut rozhoduje o veciach, na ktoré nemá kompetenciu. Samozrejme, môže sa tiež stať, že dvaja odborníci vyhodnotia rovnakú situáciu (zdravotný stav) rôzne – ako sa zvykne hovoriť, viac očí, viac rozumu.
A ako je to s autizmom?
V poslednej dobe rapídne pribúda detí s diagnózou autizmus. Mám pocit, že každé druhé dieťa prichádza na vstupný pohovor s touto diagnózou. Ako to je možné? Vytvárame si vedome populáciu A? Veď predsa zlá diagnóza zdravotného stavu môže viesť k poruche vývoja dieťaťa. Namiesto napredovania bude dieťa stagnovať, či dokonca trpieť. A pritom stačí zdvihnúť telefón, zavolať odborníkovi na danú oblasť a riziko zlého rozhodnutia či zle nastavenej terapie je minimalizované.
Možno, ak by existovala skutočne kvalitná spolupráca medzi odborníkmi, tak by deti mali väčšiu šancu na úspech. Svet by bol krajší a farebnejší.
Pekný jesenný deň prajem.