V Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania „Učiace sa Slovensko“ je okrem iného kladený dôraz na potrebu individuálneho prístupu učiteľov k deťom. Ďalej sa v tomto dokumente spomína nutnosť začlenenia všetkých detí do vzdelávacieho procesu a zdôrazňuje sa potreba ich úspešnosti vo vzdelávaní. Pri prvom zamyslení si iste povieme, že ide o úplne samozrejmú vec. Keď však uvažujeme hlbšie o podstate daného zámeru zistíme, že realita je od želaného stavu na míle vzdialená.

Tak si teda povedzme niečo o tej realite. Predstavme si mesto (s cca. 5000 obyvateľmi), kde je základná škola, v ktorej sa deti učia tak, ako v každej inej škole. Do prvého ročníka tejto školy bol prijatý žiak s diagnózou narušená komunikačná schopnosť. Problém je však v tom, že táto škola nemá psychológa, špeciálneho pedagóga či asistenta učiteľa.

Možno sa sami seba pýtate: „Kde je problém?“. Veď táto škola nie je jediná a aj veľa ďalších škôl vo väčších mestách funguje bez špeciálnych pedagógov. Áno, to je pravda. Žiaľ. Ak však máme snahu integrovať deti do vzdelávacieho procesu a netušíme, ako to urobiť správne, mali by sme si byť v prvom rade vedomí vlastných možností. Vety typu nevieme, nestretli sme sa tým, by zo strany pedagógov nemali byť pred rodičmi za žiadnych okolností vyslovené. Chce naše školstvo integrovať všetkých žiakov do vzdelávacieho procesu? Alebo je to len taká fráza či módna vlna? Častokrát sa zamýšľam nad školstvom resp. nad vzdelávaním „inak obdarených“ detí, ako ste si iste všimli v mojich predchádzajúcich blogoch. Čo teda robí naša spoločnosť zle? Čo by sme mali robiť inak? Veď len chceme rovnaké šance na vzdelávanie pre všetky deti, nielen pre tie zdravé!

Ale aby som sa vrátila k príbehu z úvodu tohto blogu. Ako integrovať prváka – „inak obdarené“ dieťa do takejto alebo podobnej školy, kde na to nie sú vytvorené podmienky? Dlho som rozmýšľala, ako tomuto problému nájsť adekvátne riešenie. Bez spolupráce so školou to nepôjde, za školu je zodpovedný jej riaditeľ. Dohodla som si teda s pánom riaditeľom stretnutie. Úvod stretnutia bol z oboch strán plný očakávania, rezervovanosti a rešpektu voči tomu druhému. Keď sa však ľady prelomili, chceli sme sa o tom druhom dozvedieť čo najviac. Napríklad aj to, akým smerom sa uberajú naše myšlienky pri snahe o integrovanie „inak obdareného“ prváčika.

Potom v našom rozhovore nastal v istom momente zlom. Uvedomila som si, že reč tela pána riaditeľa, jeho odpovede a spôsob, akým mi kládol otázky hovoria o tom, že naše dieťa integrovať nechce. Nevie mu vôbec pomôcť a preto sa ho chce čo najrýchlejšie a v tichosti zbaviť! A to hovoríme o prvákovi, ktorý bol v škole celkovo tri dni aj „s cestou“, ako sa zvykne hovorievať. Neviem ako som sa v ten daný moment zatvárila, ale jedno viem určite. Ja budem za všetky naše deti bojovať až do poslednej kvapky nádeje. Keď ma vyhodia dvermi, rada sa vrátim oknom.

Ako to dopadlo?

Možno vás bude zaujímať výsledok nášho stretnutia. S pánom riaditeľom sme sa dohodli na „skúšobnej lehote“ pre nášho žiaka do konca decembra. Potom jeho progres vo vzdelávaní zrevidujeme a dohodneme sa na ďalšom postupe. Za seba môžem s kľudným svedomím (po mesiaci od stretnutia) povedať, že to zatiaľ zvládame bravúrne.

Každý deň si hovorím, že za správnu vec sa oplatí bojovať a toto úsilie má zmysel. Nikdy sa nevzdávajte a bojujte za to, čo považujete za dôležité. Buďte hovorcami za tých, čo sa sami obhájiť nevedia. A hlavne majte srdce na správnom mieste. To jediné vám zaručí šancu na krásny život. Možno nezmeníte svet, ale pomôžete deťom a ľudom, ktorí to naozaj potrebujú.

Majte krásny týždeň a verte v svoje schopnosti.