Blížia sa Vianoce, čas, kedy sa každý snaží byť aspoň o trochu lepší, než bol počas celého roka. Je to zároveň čas, kedy sa snažíme robiť radosť svojim blízkym. Počas príprav na sviatky si zároveň hlbšie uvedomujeme, že aj my sami sme boli počas celého roka štedro obdarovávaní.

V Sloníčku Vianoce milujeme a tak sme sa rozhodli, že v rámci prípravy na tieto najkrajšie sviatky roka pomôžeme tým, ktorí našu pomoc potrebujú najviac. Začiatkom decembra sme sa v priestoroch Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave zúčastnili krásneho projektu pod názvom „Vianoce pre deti“. Išlo o charitatívno-predajnú akciu, na ktorej sme ponúkali vlastnoručne upečené a ozdobené voňavé medovníky. Návštevníci tohto podujatia si obľúbili naše medíky, ktoré sme zdarma získali priamo od včelára a rôzne handmade výrobky od dobrých ľudí, ktorí nám ich bezodplatne venovali na ďalší predaj.

Zamestnancom a študentom školy sme počas tejto predajnej akcie predstavili naše občianske združenie, porozprávali sme im o jednotlivých terapiách a o deťoch, ktorým sa snažíme pomáhať. Mnohých zaujímali pomôcky, ktoré na terapiách využívame no viacerí z nich nemali ani rámcovú predstavu o tom, čo to znamená pomáhať inak obdareným deťom. Zároveň sme si so záujmom vypočuli názory tých, ktorí majú s pomocou týmto deťom aj osobnú skúsenosť. Bolo to pre nás niečo nové a zároveň veľmi poučné. Uvedomujeme si však, že aj nás v tejto oblasti čaká veľmi veľa práce hlavne v rámci osvety verejnosti.

Ďakujeme krásne všetkým ľudom s obrovským srdcom, ktorí nám pomohli tento projekt zrealizovať. Vyzbierali sme sumu 408,30 EUR priamo na akcii a ďalších 60 EUR dodatočne po jej skončení. Získané peniažky sme rozdali všetky do posledného centu deťom, o ktorých sme si mysleli, že našu pomoc potrebujú najviac: Samkovi Rehákovi, Alexíkovi Ornstovi, Leuške Zmundovej, Deli Viskupovej a Melisske Kosíkovej. Dodatočne vyzbieraná suma bude venovaná Adamkovi Maxiánovi.

Riadime sa heslom: Čo pošleme von, vesmír nám to zdvojnásobí a pošle späť. Pred pár dňami sme dostali úžasnú správu zo švajčiarskej pobočky spoločnosti eBay. V rámci ich firemného charitatívneho predaja vianočného pečiva vyzbierali v prepočte 758,16 EUR. Celú sumu z predaja venovali nášmu združeniu na podporu projektu „Zvuky cez ruky“. Tento finančný dar nám veľmi pomôže, nakoľko pomôcky na zvukovú terapiu pre deti so špeciálnymi potrebami sú násobne nákladnejšie ako pomôcky pre zdravé deti. Na kúpu týchto a podobných pomôcok potrebujú združenia, ako je to naše, finančnú pomoc z externého prostredia. Napríklad od firiem, ktoré radi poskytujú nezištnú a transparentnú pomoc. Vďaka osobnej angažovanosti pána Henry De Sousa a Marianny Fedorovej sme bližšie k úspešnému štartu nášho projektu. Zo srdca ďakujeme.

Dobrí ľudia nevymreli

Záleží nám na rodinách detí, ktoré navštevujú naše zariadenie. Zároveň veľmi dobre vieme, že financovanie potrieb dieťaťa je pre tieto rodiny na prvom mieste. Preto im častokrát chýbajú peniažky aj na základné potreby, ako sú napríklad potraviny či pomôcky osobnej hygieny. Rozhodli sme sa preto, že skúsime osloviť dobrých ľudí ochotných v tomto smere pomôcť napríklad darovaním trvanlivých potravín. V priebehu dňa sa z tohto mini projektu stala organizovaná zbierka, do ktorej sa dobrovoľne zapojilo niečo vyše desať ľudí. Vyzbierané potraviny a hygienické potreby rozdelíme a venujeme dvom rodinám, ktorých deti navštevujú naše zariadenie a tento druh pomoci potrebujú. Ich rodiny sú o tejto zbierke informované a veľmi by sa takejto pomoci potešili. V ich mene vám všetkým, ktorí ste pomohli, ďakujeme.

Tí, ktorí nás a naše občianske združenie poznajú, vedia, že je pre nás najdôležitejšie dieťa a jeho potreby. Naše vzťahy s rodičmi sú založené na úprimnosti, srdečnosti a pokore. Pre nás sú títo rodičia osobným príkladom ľudí, ktorí pre svoje dieťa urobia naozaj čokoľvek. Preto sme sa rozhodli, že okrem darčekov pre ich detičky, venujeme pár maličkostí aj priamo im. Pripravili sme pre nich vianočnú zázračnú krabicu, ktorá obsahovala okrem vianočnej pošty, darčekov, vlastnoručne upečených medovníkov a zdravého medíka aj 4 nehmotné dary, ktoré želáme nám aj vám všetkým: mier, nádej, lásku a vieru.

Tento blog je posledný v roku 2017 a preto vám, ktorí ho čítate, želáme pokojné prežitie vianočných sviatkov a úspešný nový rok 2018 plný radosti, šťastia a detského smiechu.

V praxi by mala multidisciplinárna spolupráca spĺňať požiadavky zistenia problémovej oblasti vo výchovno-vzdelávacom procese u dieťaťa a žiaka s postihnutím, návrh kompenzácie a rozvoja tejto oblasti, rešpektovanie rodiny klienta, rozvoj profesionálneho rastu zúčastnených odborníkov a rozvoj čiastkových vedných odborov.

Vytvorením systému, v ktorom sú splnené požiadavky na špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby dieťaťa a žiaka s postihnutím, nie sú ukončené možnosti multidisciplinárnych prístupov. Trendom modernej pedagogiky je integrácia týchto detí do základných a materských škôl aj s ich individuálnymi vzdelávacími programami. Integrácia je jav multidisciplinárny. Týka sa otázok filozofických, etických, psychologických, pedagogických, biologických a zdravotníckych, ale aj ekonomických, politických a legislatívnych.

Ale môže to reálne fungovať?

Ako je to v reálnom svete – existuje spolupráca medzi odborníkmi? V poslednej dobe sa stretávam skôr s opačným problémom. Ak neviem, prečo má dieťa určité prejavy správania, tak ho posielam za iným odborníkom. Ja ako terapeut predsa nemôžem vedieť všetko. Je to moje zlyhanie? Nie, len konám podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Hneď vám uvediem príklad Oliverka.

Oliverko mal problémy s očami a nakoľko som uňho vypracovala terapeutický plán zameraný na zrakovú stimuláciu, potrebovala som vedieť skutočný stav jeho zrakového zdravia. Pre mňa bolo jednoznačným rozhodnutím poslať ho k odborníkovi na vyšetrenie zraku. Možno sa pýtate, prečo som to urobila? Veď Oliver iste chodí na pravidelné kontroly zraku, nosí okuliare, má korekčné pomôcky… No zo špeciálno-pedagogického hľadiska bol pre mňa potrebný aktuálny nález, aby som si vedela odpovedať na tieto otázky:

1. Čo idem robiť?
2. Prečo to idem robiť?
3. Čo chcem dosiahnuť?
4. Aký výsledok očakávam.

Vďaka rodičom a po konzultácii s oftalmológom som vedela určiť a vypracovať individualizovaný plán práce. Tak sa opäť pýtam, nemal by tento vzorec správania fungovať všade? Nielen pri zrakovej stimulácii ale v celom špeciálno-pedagogickom vzdelávacom procese?

Vo väčšine prípadov multidisciplinárna spolupráca v rámci špeciálno-pedagogického odboru vôbec nefunguje ideálne. Neviem, či si terapeuti myslia, že ak zavolajú kolegovi či kolegyni, tak ich okolie bude považovať za nekompetentných. V skutočnosti je opak pravdou. Len nekompetentný terapeut rozhoduje o veciach, na ktoré nemá kompetenciu. Samozrejme, môže sa tiež stať, že dvaja odborníci vyhodnotia rovnakú situáciu (zdravotný stav) rôzne – ako sa zvykne hovoriť, viac očí, viac rozumu.

A ako je to s autizmom?

V poslednej dobe rapídne pribúda detí s diagnózou autizmus. Mám pocit, že každé druhé dieťa prichádza na vstupný pohovor s touto diagnózou. Ako to je možné? Vytvárame si vedome populáciu A? Veď predsa zlá diagnóza zdravotného stavu môže viesť k poruche vývoja dieťaťa. Namiesto napredovania bude dieťa stagnovať, či dokonca trpieť. A pritom stačí zdvihnúť telefón, zavolať odborníkovi na danú oblasť a riziko zlého rozhodnutia či zle nastavenej terapie je minimalizované.

Možno, ak by existovala skutočne kvalitná spolupráca medzi odborníkmi, tak by deti mali väčšiu šancu na úspech. Svet by bol krajší a farebnejší.

Pekný jesenný deň prajem.

V Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania „Učiace sa Slovensko“ je okrem iného kladený dôraz na potrebu individuálneho prístupu učiteľov k deťom. Ďalej sa v tomto dokumente spomína nutnosť začlenenia všetkých detí do vzdelávacieho procesu a zdôrazňuje sa potreba ich úspešnosti vo vzdelávaní. Pri prvom zamyslení si iste povieme, že ide o úplne samozrejmú vec. Keď však uvažujeme hlbšie o podstate daného zámeru zistíme, že realita je od želaného stavu na míle vzdialená.

Tak si teda povedzme niečo o tej realite. Predstavme si mesto (s cca. 5000 obyvateľmi), kde je základná škola, v ktorej sa deti učia tak, ako v každej inej škole. Do prvého ročníka tejto školy bol prijatý žiak s diagnózou narušená komunikačná schopnosť. Problém je však v tom, že táto škola nemá psychológa, špeciálneho pedagóga či asistenta učiteľa.

Možno sa sami seba pýtate: „Kde je problém?“. Veď táto škola nie je jediná a aj veľa ďalších škôl vo väčších mestách funguje bez špeciálnych pedagógov. Áno, to je pravda. Žiaľ. Ak však máme snahu integrovať deti do vzdelávacieho procesu a netušíme, ako to urobiť správne, mali by sme si byť v prvom rade vedomí vlastných možností. Vety typu nevieme, nestretli sme sa tým, by zo strany pedagógov nemali byť pred rodičmi za žiadnych okolností vyslovené. Chce naše školstvo integrovať všetkých žiakov do vzdelávacieho procesu? Alebo je to len taká fráza či módna vlna? Častokrát sa zamýšľam nad školstvom resp. nad vzdelávaním „inak obdarených“ detí, ako ste si iste všimli v mojich predchádzajúcich blogoch. Čo teda robí naša spoločnosť zle? Čo by sme mali robiť inak? Veď len chceme rovnaké šance na vzdelávanie pre všetky deti, nielen pre tie zdravé!

Ale aby som sa vrátila k príbehu z úvodu tohto blogu. Ako integrovať prváka – „inak obdarené“ dieťa do takejto alebo podobnej školy, kde na to nie sú vytvorené podmienky? Dlho som rozmýšľala, ako tomuto problému nájsť adekvátne riešenie. Bez spolupráce so školou to nepôjde, za školu je zodpovedný jej riaditeľ. Dohodla som si teda s pánom riaditeľom stretnutie. Úvod stretnutia bol z oboch strán plný očakávania, rezervovanosti a rešpektu voči tomu druhému. Keď sa však ľady prelomili, chceli sme sa o tom druhom dozvedieť čo najviac. Napríklad aj to, akým smerom sa uberajú naše myšlienky pri snahe o integrovanie „inak obdareného“ prváčika.

Potom v našom rozhovore nastal v istom momente zlom. Uvedomila som si, že reč tela pána riaditeľa, jeho odpovede a spôsob, akým mi kládol otázky hovoria o tom, že naše dieťa integrovať nechce. Nevie mu vôbec pomôcť a preto sa ho chce čo najrýchlejšie a v tichosti zbaviť! A to hovoríme o prvákovi, ktorý bol v škole celkovo tri dni aj „s cestou“, ako sa zvykne hovorievať. Neviem ako som sa v ten daný moment zatvárila, ale jedno viem určite. Ja budem za všetky naše deti bojovať až do poslednej kvapky nádeje. Keď ma vyhodia dvermi, rada sa vrátim oknom.

Ako to dopadlo?

Možno vás bude zaujímať výsledok nášho stretnutia. S pánom riaditeľom sme sa dohodli na „skúšobnej lehote“ pre nášho žiaka do konca decembra. Potom jeho progres vo vzdelávaní zrevidujeme a dohodneme sa na ďalšom postupe. Za seba môžem s kľudným svedomím (po mesiaci od stretnutia) povedať, že to zatiaľ zvládame bravúrne.

Každý deň si hovorím, že za správnu vec sa oplatí bojovať a toto úsilie má zmysel. Nikdy sa nevzdávajte a bojujte za to, čo považujete za dôležité. Buďte hovorcami za tých, čo sa sami obhájiť nevedia. A hlavne majte srdce na správnom mieste. To jediné vám zaručí šancu na krásny život. Možno nezmeníte svet, ale pomôžete deťom a ľudom, ktorí to naozaj potrebujú.

Majte krásny týždeň a verte v svoje schopnosti.

Vo svojej práci sa mnohokrát stretávam s rodinami, kde sú deti s postihnutím učenlivé, šikovné, pracujú na sebe i napriek rôznym formám postihnutia, aby zvládli vzdelávanie v integrovaných triedach. Rodičia posúvajú svoje deti vpred a zaisťujú im lepšiu budúcnosť. Častokrát sa tieto deti vzdelávajú v súkromných vzdelávacích zariadeniach a mnohé absolvujú vysokoškolské štúdium s vynikajúcimi výsledkami.

Problémom bežných základných škôl je nevôľa zabezpečiť asistentov pre naše deti. Mnohokrát nevoľu prebije nedostatok financií a s tým už ani riaditelia nevedia pohnúť. Mnohokrát sa rodičia stretávajú aj s pripomienkami typu „Vaše dieťa je na príťaž“. Kto sme my, aby sme mohli súdiť deti? Ak sa zastavíme a trošku porozmýšľame, zistíme, že príťaž alebo problémy vytvárajú ľudia okolo nich a samotná spoločnosť. Deti od narodenia lekári delia podľa diagnóz, stupňa postihnutia – niekedy mám pocit akoby existovala imaginárna krabica s nápisom autizmus, DMO, metabolické poruchy, rečové afázie, atď. Avšak vieme, že DMO brať ako celok sa nedá, aj keď deti majú rovnaké pohlavie a rovnaký vek, prejavy postihnutia môžu mať rôzne. Prečo nevytvárame rovnakú šancu pre každé dieťa, či už je zdravé alebo nie? Veď všade sa hlása podpora individuality vzdelávania detí. Pri integrácii to neplatí? Tam už sa nepozerá na dieťa ako na osobnosť?

Ako vyzerá optimálna terapia

Rodičia sa ma častokrát pýtajú, podľa čoho nastavujem jednotlivé terapie ich dieťaťa. To, že dieťa má diagnózu je jedna vec a vecou druhou sú jeho potreby. Dobre vieme, že naše deti majú „iné“ potreby ako deti zdravé. Avšak jedno majú spoločné: Chcú byť šťastné, zažiť šťastné detstvo, mať kamarátov a veľa lásky. Ak dieťa nepočuje, nevidí, je ťažko mentálne postihnuté myslíme si, že dôležité je zachovať funkcie orgánov tela na prežitie. Mýlime sa. Veru aj tieto deti potrebujú dotyky kamarátov, rôzne stimulácie a hlavne sú vzdelávateľné. Častokrát potrebujú viac času, viac trpezlivosti a odmena sa objaví v podobe malých krôčikov a malých úspechov.

Naším cieľom je deťom dať šancu na dôstojný život, nechať ich presadiť sa, dať im príležitosť, aby sa cítili potrebné v spoločnosti. Vytvárajme im možnosti. Nestavajme múry a bariéry ale mosty. Veď sú jedny z nás. Chceme vychovávať a vzdelávať deti tak, aby dosiahli najvyšší stupeň socializácie a na to je potrebné pripraviť celú spoločnosť, nie len dané dieťa.

Na záver mi dovoľte jeden citát na zamyslenie. „Neexistujú žiadne kluby pre mladých, kde by som sa dostal so svojím vozíkom. Rovnaké je to pri väčšine aktivít voľného času.“ „Po škole a na prázdninách zostávam večer doma… je veľmi ťažké niekam ísť… a nájsť si priateľa je tiež veľmi ťažké.“ „Rád by som hral futbal vonku za domom, ale oni mi nedovolia hrať s nimi. Hovoria, že si ublížim… ale sú to oni, kto mi ubližuje.“ „Majiteľ obchodu si myslel, že mi pomáha, keď ma obslúžil ako prvého, ale ja chcem, aby ma brali ako každého iného.“

Bez kvalifikovaných pedagógov si žiadne dieťa nevie plnohodnotne uplatniť svoje právo na vzdelanie. Aj keď celosvetovo zaznamenávame nárast počtu detí chodiacich do školy, pretrváva obrovský nedostatok vyškolených učiteľov a učiteliek. Nie je to prekážka k vzdelaniu len pre 132 miliónov detí, ktoré do školy nechodia. Ale aj pre tie, ktoré sa tlačia v preplnených triedach s preťaženými či nedostatočne vzdelanými pedagógmi. A to stále hovoríme o zdravých deťoch.

A čo „inak obdarené“ deti? Majú právo sa vzdelávať na bežnej základnej škole? Každý rok sa stretávam s tým istým problémom. Školy deti nechcú, pretože nemajú vytvorené podmienky na ich vzdelávanie. Nemajú pomôcky, personál a asistentov. O financiách sa vyjadrovať ani nebudem. Môžu niesť zodpovednosť za tento stav deti? Nemá byť škola miestom pre pestrosť?

Rozpoviem vám príbeh našej Evičky (meno dieťaťa bolo pozmenené). Evička dovŕšila 8 rokov, prvý rok chodila do prípravného ročníka do špeciálnej školy variant A. Obsah vzdelávania tvoril individuálny výchovno-vzdelávací program, ktorý mal dieťa sprevádzať počas celého školského roka. Hlavným zameraním bolo triedenie. Áno, dobre čítate. Ak sa trošku pohybujete v tejto oblasti, viete, že hlavný cieľ nedokáže dieťa komplexne rozvíjať. Nehovoriac o tom, že vzdelávanie prebiehalo dvakrát do týždňa po jednej hodine. Prečo sa Evička nemohla vzdelávať s ostatnými deťmi? Nepracujeme na úplnej integrácií detí s postihnutím?

Nakoniec sa aj zistilo, že dieťa chodilo iba dva krát do týždňa do školy, ale zapísané bolo na celý týždeň. A teraz sa dostávame k podstate. Mama Evičky išla za riaditeľkou danej školy, či od septembra môžu navštevovať školu každý deň a zlepšiť vzdelávanie Evičky. Odpoveď pani riaditeľky bola, že nemôžu. Podľa riaditeľky a špeciálnej pedagogičky dieťa nepotrebuje kolektív detí. Vedeniu školy sa nepáčilo, že mama Evičky chce dieťa začleniť do kolektívu detí. A čo sa stalo? Evička dostala ultimátum. Buď ostanú od septembra na individuálnom vzdelávaní, alebo idú zo školy preč. Veď na ich miesto sa už hlási desať detí. Smutné.

Prečo odoberáme právo na kvalitné vzdelávanie pre deti s postihnutím? Vytvárame neexistujúce bariéry, ktoré časom nadobudnú na reálnosti. Evičkina mama je presvedčená, že ich situáciu vyriešia médiá, trestné oznámenie na školu, súd… Ale povedzme si pravdu, koľko takých detí, ako je Evička, poznáme? Skutočne, je ich veľa. Častokrát majú viacnásobné postihnutie, autizmus, metabolické poruchy, nerozprávajú. Ich hovorcami sú silné ženy, maminy. Skláňam sa pred nimi, pretože každú jednu ťažkú situáciu zvládajú bravúrne. Je to samozrejmé, veď to robia pre svoje deti.

A predsa to fungovať môže

Počas jedného víkendu stráveného v Košiciach som sa zoznámila s pani riaditeľkou, ktorá nielenže vytvára úžasné podmienky pre „inak obdarené“ deti, ale sama sa ďalej vzdeláva, aby mohla odborne deťom pomáhať. Keď som sa s ňou začala rozprávať, ešte som nevedela, že je riaditeľkou. Iba mi rozprávala o svojich deťoch a práci. Akoby všetky deti boli jej. Plná elánu a nadšenia. Ja som s úžasom počúvala ženu s obrovským srdcom. Keď skončila, povedala som jej, že pozdravujem pani riaditeľku a klobúk dole za to všetko, čo dokáže. Ona potichu, nesmelým hlasom povedala, že je sama riaditeľkou. Cesta z Košíc mi autom trvala 5 hodín a ja som stále rozmýšľala nad jej odpoveďou na moju otázku prečo to robí? No, čo by bolo s deťmi? Kam by chodili? Aký by mali život? Ďakujem pani riaditeľka.

Celková problematika vzdelávania je stále otvorená, no smutné na tom je, že sa v tejto oblasti niečo zmení k lepšiemu až vtedy, keď sa stane niečo také, ako príbeh kamarátky Evičky. Znie to absolútne nudne a podobne, ako na začiatku školského roka učitelia žiakom čítajú školský poriadok a aj tam to zaznie: Každý má právo na vzdelanie.

Riaditelia, učitelia, prosím, neberme vedome šancu zlepšiť podmienky života našim deťom. Niekedy stačí slovko NIE (nedá sa) zmeniť na slovo ÁNO (pokúsime sa) a zmeníte tým život dieťaťa a celej rodiny.

Galéria k článku: