Blog

Prečítajte si niečo o každodennom živote, radostiach a príhodách v našom centre.

Leto 2019 so Sloníčkom

Tento blog píšeme v čase, keď sa leto definitívne skočilo. Posledné lúče slnka nám ohrievajú chrbát a vôňa čerstvo pokosenej trávy zapĺňa naše zmysly. V tejto chvíli nám zostali iba spomienky.

Tak, ako to býva zvykom, leto pre nás v Sloníčku znamená veľa práce. Spolu s deťmi sme zažili množstvo krásnych chvíľ, realizovali sme rôzne aktivity, veľa sme sa nasmiali a prežili nespočetné množstvo momentov plných lásky.

V júli sme s deťmi cestovali do rozprávkového sveta. Nechýbali témy ako kozmonaut, čarodejník, veselé farbičky, či strašidelný drak. V auguste na nás čakala najväčšia dobrodružná loď, ktorá nás zobrala do divočiny, do ďalekej Ameriky, či Afriky a ukázala nám ako funguje svet.

Vďaka intenzívnym programom a plánom zažilo každé dieťa komplexný rozvoj. Vieme, že každé z detí je jedinečné a aj programy boli prispôsobené tak, aby zohľadňovali ich potreby. Nuž a ako intenzívne pobyty vnímaju ,,naši“ rodičia?

Paťkova mamina píše:

„Dobrý večer :). My sme s intenzívnymi pobytmi veľmi spokojní. Paťko sa k vám tešil a terapie počas intenzívneho týždňa ho bavili. Jeho limity sú opäť o čosi posunuté vpred, hlavne v rozprávaní. Postupne sa mu nabaľuje slovná zásoba. Určite budeme chcieť takýto týždeň absolvovať aj ďalší rok a všetkým ostatným ho tiež vrelo odporúčame.“

Adamkova mamina:

„Hneď ako u Teba, Monika, Adamko skončil s intenzívnym týždňom, som Ti chcela napísať. No bilo sa vo mne, či Ti napísať iba súkromne alebo verejne na sociálnej sieti, nech to vedia všetci. Ja len chcem, aby si vedela, že si veľmi vážim to, čo robíš pre Adamka a všetky tieto krásne detičky. Za Tvoj prístup s veľkým srdcom nielen k nim, ale aj k nám rodičom (to hovorím z mojej osobnej skúsenosti :). Sama vidím, že u Teba sa Adamko naučí najviac a tiež vidím to, s akou radosťou k Tebe na terapie chodí. Všade v školách mi hovoria, že Adamko dlho neudrží pozornosť pri jednej aktivite, no u Teba zvládol byť celé hodiny. Veď ho veľmi dobre poznáš, veríš mu a nevzdávaš to s ním. Patrí Ti obrovské ďakujem.“

Alžbetkina mama:

„Píšem v menej Alžbetky, ktorá mi rozprávala, že sa jej v Sloníčku veľmi páčilo :). Ja som rada, že Ali našla v Monike kamarátku a tak im tie spoločné terapie idú omnoho ľahšie. Intenzívny terapeutický týžden odporúčam aj iným, dieťa sa veľa nového naučí, plus mu to pomôže zmierniť zdravotný problém, ktorý má. Ali bývala po príchode domov veľmi unavená, čo značí, že na terapii naozaj intenzívne pracovala. Určite by sme na týždenný intenzívny terapeutický pobyt išli aj počas budúceho leta 💜🐘💜.“

Lukáško s maminou:

„Na leto som sa celý rok veľmi tešila a netrpezlivo čakala, či sa nám ujde termín na týždenný pobyt v Sloníčku. Minulý rok sme boli v roli náhradníkov, no mali sme šťastie a Luky absolvoval týždenný pobyt aj minulé leto. Už vtedy prišli výsledky rýchlosťou blesku, čomu sme sa všetci doma veľmi tešili, a preto sme chceli ísť na týždenný pobyt do Sloníčka opäť.

Pošťastilo sa, a Luky mal nastúpiť na tretí týždeň s témou Abrakadabra. Priznám sa, Lukáško je dosť tvrdohlavý a samotný efekt špeciálno-pedagogickej terapie je veľmi závislý na tom, s akou náladou na terapiu prichádza. Naša Monika ale vie, čo na neho platí a preto som nemala žiadne obavy. Dúfala som v ďalší pokrok. Veľmi ma prekvapili odchody do Sloníčka bez sĺz, Luky sa k Monike toto leto doslova tešil. Každým dňom u neho nastávalo lepšie porozumenie hovoreného slova, viac a viac sme rečovo komunikovali. Síce sme sa spolu s Monikou aj veľa natrápili, no jeho slovná zásoba sa postupne obohacuje o nové slová. Nie je ich veľa, ale sme vďační aj za to, nakoľko nám to dosť pomáha v komunikácii.

Pri plazení vidno, že sa zlepšilo periférne videnie, čo je pre nás tiež doležíte a hlavne sa zlepšil zrak. Aj rodina či priatelia si hneď všimli, že mu očko zabieha máličko, a niekedy už vôbec. Som veľmi rada, že sme sa leta so Sloníčkom mohli zúčastniť, že mame takú užasnú špeciálnu pedagogičku Moniku, ktorá to s Lukáškom nevzdala a posúva ho vpred, aby sa vedel začleniť do bežného života. Veľmi si ceníme čo pre nášho bojovníka a nielen pre neho robí. Je vidno že to, čo robí , robí s láskou. Ďakujeme za všetko❤️.“

Alexík s maminou:

„Pre nás bol tábor prínosom, tak ako každý rok. Vďaka Monike za nápad, aby si Alex prostredníctvom komiksov vytvoril vzťah k čítaniu. Terapeutický týžden ho vždy nachystá na plynulý začiatok školy a lepšie sa mu nabieha na školský režim. Tieto intenzívne pobyty by som odporučila všetkými 10timi aj ostatným deťom. A nie len pobyt samotný, ale hlavne včasnú diagnostiku dieťaťa, vzhľadom na to, že pomaly každé druhé dieťa má akýsi problém. Monika je veľký odborník a čo je najdôležitejšie svoju prácu robí srdcom. Ďakujeme že sme súčasťou sloníčkovskej rodiny 💜🐘.“

Sofinka s maminou:

„Sofii sa u vás veľmi páčilo, začala krajšie písať s pomôckou – aj tlačené písmo aj čísla. Krajšie rozpráva a začína dosť argumentovať, teda hádať sa so mnou. Začala mi viacej pomáhať pri umývaní zubov a obliekaní sa 😉😉😉.“

Peťko s maminou:

„Intenzívny týždenný pobyt “Leto so Sloníčkom” nám aj tento rok veľmi spríjemnil leto a sme vďační, že sme opäť mohli byť s Peťkom jeho súčasťou. Petrík sa na každý deň veľmi tešil, pretože okrem množstva terapií, ktoré mohol absolvovať si užil aj veľa zábavy. Spoznal veľa nových vecí a opäť sa posunul vpred. Zlepšila sa mu komunikácia a porozumenie. Mala som menšie obavy, či zvládne každý deň niekoľko hodín mimo domu, ale Peťko s tým nemal žiadny problém, skôr sa mu nechcelo ísť domov 🙂.“

Chceme sa poďakovať vám, rodičom, ktorí ste nám umožnili prežiť tvorivé leto s vašími deťmi. Cítime veľkú vďaku a pokoru.

Ďakujeme a veríme, že o rok zase spolu zažijeme ďalšie krásne a tvorivé leto.

Čaro Vianoc v Sloníčku

Opäť je tu čas, kedy sa snažíme nájsť pokoj v duši, spomaliť životné tempo a vychutnávať si čarovné obdobie Vianoc. V Sloníčku začínajú prípravy na tento nádherný sviatok už koncom septembra. Rozmýšľame nad tým, aké darčeky by urobili deťom radosť, čo by potešilo ich rodičov a zároveň vymýšľame, aké drobnosti darujeme deťom pri príležitosti sviatku svätého Mikuláša. S tým úzko súvisí charitatívny predaj vianočného pečiva, či vianočné fotenie detí a samotná výroba či balenie darčekov.

Krajšie vianoce

Počas decembra 2018 prebiehali rôzne charitatívne akcie, ktoré sme organizovali, alebo na ktorých sme boli aktívnymi účastníkmi.

Úvod decembra otvorila krásna charitatívna akcia v priestoroch Galérie Savoy. Počas tejto udalosti sme oslovili množstvo ľudí, ktorí sa viac či menej zaujímali o činnosť nášho združenia, o príbehy a osudy detí, ktoré navštevujú naše špeciálno-pedagogické terapie. Mnohí z oslovených sa prostredníctvom dobrovoľného finančného príspevku zapojili do dobročinnej zbierky, ktorej výťažok predstavoval 300 EUR. Vďaka dodatočným darom kolegov a spolupracovníkov našich dobrovoľníkov sa suma navýšila o ďalších 60 EUR.

Sme si vedomí, že financovanie špeciálnych potrieb detí s viacnásobným postihnutím je vďaka rastúcim nákladom rok od roka náročnejšie. Preto sme tento rok zorganizovali ďalší charitatívny predaj vianočného pečiva, tentokrát v spoločnosti Siemens. Je to ďalšia úspešná aktivita v adventnom období, vďaka patrí najmä osobe, ktorá si neželá byť menovaná, no ona vie, že my vieme :). Veľmi si vážime ľudí ochotných nezištne pomáhať, o to viac si vážime tých, ktorý túto pomoc nerobia kvôli publicite. Viacerí zo zamestnancov spoločnosti Siemens sa kúpou medovníka v tvare srdca podieľali na výnose z tohto predaja, ktorého celková suma nie je v čase písania tohto blogu známa. Článok budeme aktualizovať 21. 12. 2018 a informáciu o vyzbieranej sume doplníme na toto miesto. Update 21.12.2018: Celkovo sa za medovníky v tvare srdca podarilo vyzbierať 207,25 EUR.

Všetky vyzbierané peniažky poputujú Peťkovi na financovanie špeciálno-pedagogických terapií. Veľmi sa tešíme, že sme všetci spoločne pomohli dobrej veci. Ak vás Peťkov príbeh zaujíma bližšie, tu sa dozviete viac.

Vďaka dobrým ľudom zo spoločnosti Siemens, ktorých nápadom bol Mikulášsky medovníkový balíček, sa nám podarilo vyzbierať ďalších 429 EUR. Vyzbierané peniažky použije naše združenie na kúpu kyslíkového prístroja. Opäť by sme radi poďakovali známemu-neznámemu, ktorý nám v tomto veľmi pomohol. Ďakujeme.

Dobrí ľudia s krásnym srdcom

Radi by sme sa všetkým vám, ktorý si čítate tento blog, poďakovali za vašu dôveru. Ale aj za všetky pripomienky, pochvaly či kritiku, ktorú ste nám počas celého roka adresovali. No najviac ďakujeme za Vás, všetci dobrí ľudia. Bez vás by bola naša cesta v mnohom náročnejšia. Aj vďaka vám sme si tento rok mohli zakúpiť nové terapeutické pomôcky, hudobné nástroje, skladačky, Montessori hračky, kompenzačné pomôcky, spievajúce misky, polohovacie kreslo, pomôcky na rozvoj vestibulárneho systému a mnoho detských knižiek.

Na začiatku roka sme si v združení stanovili cieľ rozvíjať zmyslové vnímanie detí aj prostredníctvom účasti na rôznych projektoch: Zvuky cez ruky, Zvedavý Sloníček – Snoezelen. Tak, ako predchádzajúci rok, tak aj tento bol rozčlenený na tematické vzdelávacie týždne, úspešne sme zopakovali týždenné intenzívne pobyty počas Leta 2018 so Sloníčkom, záver roka tradične uzatvorili Mikuláš a Vianoce v Sloníčku. Milí rodičia, vám patrí naše veľké ďakujem.

Keďže nám osud detí navštevujúcich naše terapie nie je ľahostajní, mnohým z nich sme pomáhali či už finančne v podobe permanentiek, intenzívnych pobytových týždňov alebo špeciálno-pedagogických pomôcok. Nezabúdajte, vždy sme tu pre vás.

Tento blog je náš posledný v roku 2018. Ďakujeme vám za spoločné chvíľky, ktoré sme spolu prežili. Prajeme vám všetkým pokojné prežitie Vianoc a už teraz sa na vás tešíme v novom roku 2019, ktorý bude, dúfajme, lepší, ako bol rok 2018.

Monika Lőfflerová

Galéria k článku

Leto 2018 so Sloníčkom

Júlové dobrodružstvá

Letné prázdniny sa definitívne skončili a v srdci nám zostávajú už len spomienky. Musíme uznať, že sme neleňošili a prežili sme nádherné tvorivé leto.

Začiatok prázdnin sa začínal krásnou témou: „Kde bolo, tam bolo“, kde Lucka prežila vďaka rozprávkam tisíce príbehov, spoznala rozprávkové postavičky, vyskúšala rôzne maňušky, zaspievali sme si pesničky. Bol to naozaj perfektný týždeň.

Druhý júlový týždeň nás na svojej rakete navštívil kozmonaut Lukáško. Ukázali sme si raketu, pozreli video slnečnej sústavy, vyfarbili Marťana, skúmali sme encyklopédie s vesmírnou tématikou a veľa iného. Téma týždňa: „Raketou do oblakov“ sa nám parádne vydarila. Ako sme už písali, leto bolo tvorivé a čarovné.

Nemôžeme zabudnúť ani na našich kamošov TomáškaDamiánka. Boli to naši veľký biológovia, ktorí skúmali život v tráve. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí o lienkach, chrobákoch a mravcoch. Zistili sme, že každé zvieratko je pre nás ľudí prínosom. Chlapci pracovali s rôznymi pracovnými materiálmi, pracovnými listami, s logopedickými príbehmi, vďaka sluchovej stimulácii zažili skutočný ruch v tráve. Nielenže sa veľa nového naučili, ale zistili, že priateľstvo je v našich životoch veľmi dôležité.

Téma ďalšieho týždňa bola veľmi farebná. Dominik nám priniesol farebné dobrodružstvo až z ďalekej krajiny. Tento týždeň spoznával farby, maľoval na ľad, zrakom pozoroval meniace sa farby, počítal s farebnými guľôčkami, pracoval s rôznymi maketami, pomocou prstových farieb namaľoval obraz a urobil toho omnoho viac.

Mesiac júl nám svojím týždňovým pobytom zakončila Alžbetka. Priplávala na veľkej loďke. A viete čo na tej loďke bolo? Veľa zrakových cvičení a pracovných listov. Mnoho času sme pracovali v tme, ale veď aj námorníci sa na mori plavia nielen vo dne, ale aj v noci. Aby sme sa nestratili, zapli sme si rôzne svetielka, ako napríklad svetelné vajíčko, bublinkový valec a použili sme rôzne zrkadlá či svetelné predmety.

Augustové vzdelávanie

Alžbetka na svojej lodi opúšťala prístav Sloníček, no netrvalo dlho a ako ďalší nás navštívil malý indián Peťko. S ním sme zažili naozajstné indiánske leto. Prečítali sme si príbeh o indiánskej dedinke, vytvorili dedinu z kociek, spočítali koníkov, triedili a priraďovali zvieratá a zahrali sme sa na indiánsku kapelu. Peťko bol výnimočným hudobníkom. Zamiloval si bubnovanie :).

Ďalší týždeň sme spolu s Nelkou prežili cestu do čarovného lesa. Spoznali sme lesné zvieratká, spočítali malých zajkov, priradili maminky k ich mláďatkám, vyfarbili sme si obrázok čarovného lesa. Nelka sa naučila mnoho nového. Týždeň nám utiekol ako voda a my sme sa museli s Nelkou rozlúčiť. Viete prečo?

Prišla slečna kúzelníčka Sofinka a priniesla so sebou čary a kúzla. Veľa sme pracovali pred zrkadlom, riešili sme rôzne problémové úlohy, veď aj v kúzelnom svete to môže byť všelijako. Sofi pracovala so šanonovými úlohami, kde skladala kolegu kúzelníka, počítala hviezdy, priraďovala a triedila ovocie a zeleninu (nebola to obyčajná zeleninka a ani ovocie… všetko bolo kúzelné a mňamkové), prečítali sme si spoločne riekanky z nádhernej knižky Varila myšička kašičku, porozprávali si strašidelné historky od čarodejnice Emy. Tento týždeň bol čarovný a zábavný. Ďakujeme Sofi!

Posledný prázdninový týždeň k nám prišiel na návštevu malý vedec s obrovským kufríkom – Alexík. Priniesol so sebou veľa písmen, číslic, príkladov a rôznych úloh. Prečítali sme si veľa príbehov, prepísali rôzne básničky, spoznávali nové písmená a vypočítali niekoľko stoviek matematických príkladov. Bol to celkom náročný týždeň, ale Alexík, ako malý vedec, to zvládol na výbornú.

Ďakujeme zo srdca

Radi by sme sa poďakovali rodičom, ktorí nám dali možnosť prežiť s ich dieťaťom tvorivé leto. Každý jeden z týchto týždňov bol výnimočný. A ako to už býva, odovzdali sme im nielen vedomosti, ale vďaka vašim deťom sme získali späť veľa lásky a pocit naozajstného šťastia. Ďakujeme a veríme, že o rok opäť zažijeme ďalšie krásne a tvorivé leto.

Pekný zvyšok leta želáme.

Naší letní táborníci

Prvý rok v Sloníčku

Znie to neuveriteľne. Keď sa v spomienkach vraciam na začiatok našej cesty a spomínam si na prípravy, ktoré predchádzali vzniku nášho občianskeho združenia, tak mám pocit, akoby som mala v bruchu malé motýle. Možno bude tento blog trochu nostalgický, ale aj keď máme za sebou náročné obdobie, rada na neho v dobrom spomínam.

Prvé myšlienky, čo sa mi v mysli vynárajú, sú spomienky na manželove boľavé kríže. Nevedela som, či bude v poriadku, či pôjde na operáciu a ako dlho bude potrebovať rehabilitáciu a moju pomoc. Ale vedela som, že budem stáť pri ňom a zoberiem ho aj na koniec sveta a ešte ďalej, ak to bude potrebné. Vedela som aj to, že sa svojej práce vzdať nechcem, práve naopak, chcem malým-veľkým bojovníkom pomáhať ešte viac. Častokrát dostávam otázku, prečo sme si pre občianske združenie zvolili názov Sloníček. Slon pre šťastie? Ja to vnímam takto: ochrana, šťastie, priateľstvo, láska, veľkosť a prekonávanie rôznych prekážok – to sú hlavné energie, ktoré predstavuje silný slon. A takí by sme chceli byť aj my – Sloníček, o. z..

Keď sa naše deti „sloníčatá“ vracajú z dovoleniek, tak nám sem tam prinesú aj malé prekvapenie v podobe sloníkov. Majú rôzne veľkosti, sú vyrobení z rôznych materiálov, pochádzajú z rôznych kútov sveta. A my ich s veľkým srdcom stojac v nemom úžase vítame v našej rodinke. Musím sa priznať, už máme parádnu zbierku sloníkov. Spomenula som si na moment, ako nám jedna mamina hovorila, že na celej dovolenke pozerali v rôznych obchodíkoch suveníry a dieťa nie a nie si vybrať darček pre seba. V poslednom obchodíku sa dieťa za niečím rozbehlo a po chvíľke rodičia zistili, že to bol malý sloník z citrínu. Hneď malo v ruke dva kusy so slovami: „Veď aj pre Sloníček musíme zobrať.“. Možno si poviete, že sú to maličkosti. No pre mňa a pre naše občianske združenie znamenajú veľmi veľa. Ďakujeme.

Je to hlavne o ľudoch

Pamätám si na spustenie nášho profilu na instagrame, kde nás v úvode sledovali dokopy 3 ľudia (ďakujeme Riči K.). Odvtedy sa však veľa zmenilo. Naše dennodenné príbehy vás zaujali, sledujete videá, naše živé vysielania, hlasujete v anketách, zdieľate fotky a aktívne sledujete život nášho občianskeho združenia. Na instagram prispievame takmer každý pracovný deň. Prežívate tam s nami pokroky našich detí, vidíte ako rastú a sme vám nesmierne vďační za každú spätnú väzbu. Častokrát nám práve vy hovoríte vaše nápady, čo by sme mohli zrealizovať, zlepšiť, natočiť či nafotiť. Vy ste našou najväčšou inšpiráciou a za to vám patrí naše úprimné ďakujeme.

Aj keď nás na začiatku mnoho ľudí nepoznalo, uplynulý rok nám priniesol veľa nových kontaktov na špičkových lekárov, terapeutov, fyzioterapeutov či psychológov po celom Slovensku. No aj v zahraničí už poznajú kvalitu našich terapií. Nedávno som pre jedno z detí vytvárala individuálny terapeutický plán práce na doma. Rodič postupuje podľa pokynov, ktoré sú v tomto pláne konkretizované a rozvíja tak dieťa v rodinnom prostredí. V spolupráci so špeciálnou základnou školou pripravujeme workshopy pre rodičov detí, ktoré naše centrum navštevujú.

Rok, 365 dní a 6 hodín, celkovo 31 557 600 sekúnd, toľko lásky, pomoci a dôvery sme od vás počas tohto obdobia dostávali. Poďakovanie patrí práve vám, naši rodičia, pomocníci, dobrí ľudia s veľkým srdcom a hlavne vám, milé deti. Bez vás by sme nikdy nemohli byť tým, čím sme. Vďaka vám si môžeme plniť svoje sny a milovať bezvýhradne svoju prácu. Vďaka vám sa každé ráno tešíme, čo nám nový deň prinesie. Vďaka vám môžeme robiť kvalitnejšie a komplexnejšie terapie, participovať na vedeckých výskumoch a hlavne rozdávať lásku a pomoc.

Ďakujeme vám, že nám pomáhate so srdcom.

Je už neskoro?

Dieťa nehovorí? Počkajte, však sa rozhovorí!

Každým rokom narastá počet detí, ktoré majú oneskorený vývin reči a v predškolskom veku nehovoria. Dieťa rodiace sa do určitej kultúry a konkrétnej sociálnej reality má prirodzenú potrebu začleniť sa do života spoločenstva a má potrebu toto spoločenstvo ovplyvňovať najmä v záujme uspokojovania vlastných potrieb a požiadaviek. Dieťa si vlastnou aktivitou a poznávacou túžbou overuje, či má zvukové a nezvukové dorozumievacie prostriedky. Mnohokrát sa stretávam s rodičmi, ktorí tento oneskorený vývoj začínajú riešiť v predškolskom veku. Je to skoro alebo neskoro? Môžeme hovoriť o zanedbaní vývinu dieťaťa? Odpoveďou na túto otázku sa zaoberalo a zaoberá mnoho štúdií, no jednoznačný záver neexistuje. Je totiž nutné zohľadňovať konkrétnu individualitu daného dieťaťa.

Cvičiť, cvičiť, cvičiť…

Kedy k nám prichádzajú deti na špeciálno-pedagogické terapie? Skúsenosti mám rôzne. Ak sa rodičom narodí inak obdarené dieťa, nasleduje kolobeh rôznych rehabilitácií, alternatívnych terapií a zrazu BUM. Zistia, že ak sa dieťa nerozvíja aj mentálne, prestáva napredovať nielen pri rehabilitáciách ale aj v činnostiach bežného života. Častokrát sa ma pri prvom stretnutí rodičia spýtajú, za aký čas je možné zmeškané veci dobehnúť. Na túto otázku sa nedá jednoznačne odpovedať, nakoľko každé jedno dieťa napreduje rôznym tempom. Zlaté pravidlo, ktoré platí stopercentne, je neporovnávať vlastné dieťa s iným dieťaťom. Treba mať na pamäti hlavne to, že prejavy tej istej diagnózy sú u rôznych detí rôzne. Tým mám na mysli, že aj to napredovanie a nové, malé zázraky prichádzajú v rôznom čase. Treba byť vytrvalý a veriť dieťaťu.

Deti sú naši najväčší hrdinovia a vždy nám ukážu správny smer cesty.

Krásny jarný týždeň Vám želám.

Vianoce v Sloníčku

Blížia sa Vianoce, čas, kedy sa každý snaží byť aspoň o trochu lepší, než bol počas celého roka. Je to zároveň čas, kedy sa snažíme robiť radosť svojim blízkym. Počas príprav na sviatky si zároveň hlbšie uvedomujeme, že aj my sami sme boli počas celého roka štedro obdarovávaní.

V Sloníčku Vianoce milujeme a tak sme sa rozhodli, že v rámci prípravy na tieto najkrajšie sviatky roka pomôžeme tým, ktorí našu pomoc potrebujú najviac. Začiatkom decembra sme sa v priestoroch Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave zúčastnili krásneho projektu pod názvom „Vianoce pre deti“. Išlo o charitatívno-predajnú akciu, na ktorej sme ponúkali vlastnoručne upečené a ozdobené voňavé medovníky. Návštevníci tohto podujatia si obľúbili naše medíky, ktoré sme zdarma získali priamo od včelára a rôzne handmade výrobky od dobrých ľudí, ktorí nám ich bezodplatne venovali na ďalší predaj.

Zamestnancom a študentom školy sme počas tejto predajnej akcie predstavili naše občianske združenie, porozprávali sme im o jednotlivých terapiách a o deťoch, ktorým sa snažíme pomáhať. Mnohých zaujímali pomôcky, ktoré na terapiách využívame no viacerí z nich nemali ani rámcovú predstavu o tom, čo to znamená pomáhať inak obdareným deťom. Zároveň sme si so záujmom vypočuli názory tých, ktorí majú s pomocou týmto deťom aj osobnú skúsenosť. Bolo to pre nás niečo nové a zároveň veľmi poučné. Uvedomujeme si však, že aj nás v tejto oblasti čaká veľmi veľa práce hlavne v rámci osvety verejnosti.

Ďakujeme krásne všetkým ľudom s obrovským srdcom, ktorí nám pomohli tento projekt zrealizovať. Vyzbierali sme sumu 408,30 EUR priamo na akcii a ďalších 60 EUR dodatočne po jej skončení. Získané peniažky sme rozdali všetky do posledného centu deťom, o ktorých sme si mysleli, že našu pomoc potrebujú najviac: Samkovi Rehákovi, Alexíkovi Ornstovi, Leuške Zmundovej, Deli Viskupovej a Melisske Kosíkovej. Dodatočne vyzbieraná suma bude venovaná Adamkovi Maxiánovi.

Riadime sa heslom: Čo pošleme von, vesmír nám to zdvojnásobí a pošle späť. Pred pár dňami sme dostali úžasnú správu zo švajčiarskej pobočky spoločnosti eBay. V rámci ich firemného charitatívneho predaja vianočného pečiva vyzbierali v prepočte 758,16 EUR. Celú sumu z predaja venovali nášmu združeniu na podporu projektu „Zvuky cez ruky“. Tento finančný dar nám veľmi pomôže, nakoľko pomôcky na zvukovú terapiu pre deti so špeciálnymi potrebami sú násobne nákladnejšie ako pomôcky pre zdravé deti. Na kúpu týchto a podobných pomôcok potrebujú združenia, ako je to naše, finančnú pomoc z externého prostredia. Napríklad od firiem, ktoré radi poskytujú nezištnú a transparentnú pomoc. Vďaka osobnej angažovanosti pána Henry De Sousa a Marianny Fedorovej sme bližšie k úspešnému štartu nášho projektu. Zo srdca ďakujeme.

Dobrí ľudia nevymreli

Záleží nám na rodinách detí, ktoré navštevujú naše zariadenie. Zároveň veľmi dobre vieme, že financovanie potrieb dieťaťa je pre tieto rodiny na prvom mieste. Preto im častokrát chýbajú peniažky aj na základné potreby, ako sú napríklad potraviny či pomôcky osobnej hygieny. Rozhodli sme sa preto, že skúsime osloviť dobrých ľudí ochotných v tomto smere pomôcť napríklad darovaním trvanlivých potravín. V priebehu dňa sa z tohto mini projektu stala organizovaná zbierka, do ktorej sa dobrovoľne zapojilo niečo vyše desať ľudí. Vyzbierané potraviny a hygienické potreby rozdelíme a venujeme dvom rodinám, ktorých deti navštevujú naše zariadenie a tento druh pomoci potrebujú. Ich rodiny sú o tejto zbierke informované a veľmi by sa takejto pomoci potešili. V ich mene vám všetkým, ktorí ste pomohli, ďakujeme.

Tí, ktorí nás a naše občianske združenie poznajú, vedia, že je pre nás najdôležitejšie dieťa a jeho potreby. Naše vzťahy s rodičmi sú založené na úprimnosti, srdečnosti a pokore. Pre nás sú títo rodičia osobným príkladom ľudí, ktorí pre svoje dieťa urobia naozaj čokoľvek. Preto sme sa rozhodli, že okrem darčekov pre ich detičky, venujeme pár maličkostí aj priamo im. Pripravili sme pre nich vianočnú zázračnú krabicu, ktorá obsahovala okrem vianočnej pošty, darčekov, vlastnoručne upečených medovníkov a zdravého medíka aj 4 nehmotné dary, ktoré želáme nám aj vám všetkým: mier, nádej, lásku a vieru.

Tento blog je posledný v roku 2017 a preto vám, ktorí ho čítate, želáme pokojné prežitie vianočných sviatkov a úspešný nový rok 2018 plný radosti, šťastia a detského smiechu.

Multidisciplinarita v špeciálnej pedagogike. Novodobý zázrak?

V praxi by mala multidisciplinárna spolupráca spĺňať požiadavky zistenia problémovej oblasti vo výchovno-vzdelávacom procese u dieťaťa a žiaka s postihnutím, návrh kompenzácie a rozvoja tejto oblasti, rešpektovanie rodiny klienta, rozvoj profesionálneho rastu zúčastnených odborníkov a rozvoj čiastkových vedných odborov.

Vytvorením systému, v ktorom sú splnené požiadavky na špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby dieťaťa a žiaka s postihnutím, nie sú ukončené možnosti multidisciplinárnych prístupov. Trendom modernej pedagogiky je integrácia týchto detí do základných a materských škôl aj s ich individuálnymi vzdelávacími programami. Integrácia je jav multidisciplinárny. Týka sa otázok filozofických, etických, psychologických, pedagogických, biologických a zdravotníckych, ale aj ekonomických, politických a legislatívnych.

Ale môže to reálne fungovať?

Ako je to v reálnom svete – existuje spolupráca medzi odborníkmi? V poslednej dobe sa stretávam skôr s opačným problémom. Ak neviem, prečo má dieťa určité prejavy správania, tak ho posielam za iným odborníkom. Ja ako terapeut predsa nemôžem vedieť všetko. Je to moje zlyhanie? Nie, len konám podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Hneď vám uvediem príklad Oliverka.

Oliverko mal problémy s očami a nakoľko som uňho vypracovala terapeutický plán zameraný na zrakovú stimuláciu, potrebovala som vedieť skutočný stav jeho zrakového zdravia. Pre mňa bolo jednoznačným rozhodnutím poslať ho k odborníkovi na vyšetrenie zraku. Možno sa pýtate, prečo som to urobila? Veď Oliver iste chodí na pravidelné kontroly zraku, nosí okuliare, má korekčné pomôcky… No zo špeciálno-pedagogického hľadiska bol pre mňa potrebný aktuálny nález, aby som si vedela odpovedať na tieto otázky:

  1. Čo idem robiť?
  2. Prečo to idem robiť?
  3. Čo chcem dosiahnuť?
  4. Aký výsledok očakávam.

Vďaka rodičom a po konzultácii s oftalmológom som vedela určiť a vypracovať individualizovaný plán práce. Tak sa opäť pýtam, nemal by tento vzorec správania fungovať všade? Nielen pri zrakovej stimulácii ale v celom špeciálno-pedagogickom vzdelávacom procese?

Vo väčšine prípadov multidisciplinárna spolupráca v rámci špeciálno-pedagogického odboru vôbec nefunguje ideálne. Neviem, či si terapeuti myslia, že ak zavolajú kolegovi či kolegyni, tak ich okolie bude považovať za nekompetentných. V skutočnosti je opak pravdou. Len nekompetentný terapeut rozhoduje o veciach, na ktoré nemá kompetenciu. Samozrejme, môže sa tiež stať, že dvaja odborníci vyhodnotia rovnakú situáciu (zdravotný stav) rôzne – ako sa zvykne hovoriť, viac očí, viac rozumu.

A ako je to s autizmom?

V poslednej dobe rapídne pribúda detí s diagnózou autizmus. Mám pocit, že každé druhé dieťa prichádza na vstupný pohovor s touto diagnózou. Ako to je možné? Vytvárame si vedome populáciu A? Veď predsa zlá diagnóza zdravotného stavu môže viesť k poruche vývoja dieťaťa. Namiesto napredovania bude dieťa stagnovať, či dokonca trpieť. A pritom stačí zdvihnúť telefón, zavolať odborníkovi na danú oblasť a riziko zlého rozhodnutia či zle nastavenej terapie je minimalizované.

Možno, ak by existovala skutočne kvalitná spolupráca medzi odborníkmi, tak by deti mali väčšiu šancu na úspech. Svet by bol krajší a farebnejší.

Pekný jesenný deň prajem.

Vzdelanie pre každého? Žartujete, však?

V Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania „Učiace sa Slovensko“ je okrem iného kladený dôraz na potrebu individuálneho prístupu učiteľov k deťom. Ďalej sa v tomto dokumente spomína nutnosť začlenenia všetkých detí do vzdelávacieho procesu a zdôrazňuje sa potreba ich úspešnosti vo vzdelávaní. Pri prvom zamyslení si iste povieme, že ide o úplne samozrejmú vec. Keď však uvažujeme hlbšie o podstate daného zámeru zistíme, že realita je od želaného stavu na míle vzdialená.

Tak si teda povedzme niečo o tej realite. Predstavme si mesto (s cca. 5000 obyvateľmi), kde je základná škola, v ktorej sa deti učia tak, ako v každej inej škole. Do prvého ročníka tejto školy bol prijatý žiak s diagnózou narušená komunikačná schopnosť. Problém je však v tom, že táto škola nemá psychológa, špeciálneho pedagóga či asistenta učiteľa.

Možno sa sami seba pýtate: „Kde je problém?“. Veď táto škola nie je jediná a aj veľa ďalších škôl vo väčších mestách funguje bez špeciálnych pedagógov. Áno, to je pravda. Žiaľ. Ak však máme snahu integrovať deti do vzdelávacieho procesu a netušíme, ako to urobiť správne, mali by sme si byť v prvom rade vedomí vlastných možností. Vety typu nevieme, nestretli sme sa tým, by zo strany pedagógov nemali byť pred rodičmi za žiadnych okolností vyslovené. Chce naše školstvo integrovať všetkých žiakov do vzdelávacieho procesu? Alebo je to len taká fráza či módna vlna? Častokrát sa zamýšľam nad školstvom resp. nad vzdelávaním „inak obdarených“ detí, ako ste si iste všimli v mojich predchádzajúcich blogoch. Čo teda robí naša spoločnosť zle? Čo by sme mali robiť inak? Veď len chceme rovnaké šance na vzdelávanie pre všetky deti, nielen pre tie zdravé!

Ale aby som sa vrátila k príbehu z úvodu tohto blogu. Ako integrovať prváka – „inak obdarené“ dieťa do takejto alebo podobnej školy, kde na to nie sú vytvorené podmienky? Dlho som rozmýšľala, ako tomuto problému nájsť adekvátne riešenie. Bez spolupráce so školou to nepôjde, za školu je zodpovedný jej riaditeľ. Dohodla som si teda s pánom riaditeľom stretnutie. Úvod stretnutia bol z oboch strán plný očakávania, rezervovanosti a rešpektu voči tomu druhému. Keď sa však ľady prelomili, chceli sme sa o tom druhom dozvedieť čo najviac. Napríklad aj to, akým smerom sa uberajú naše myšlienky pri snahe o integrovanie „inak obdareného“ prváčika.

Potom v našom rozhovore nastal v istom momente zlom. Uvedomila som si, že reč tela pána riaditeľa, jeho odpovede a spôsob, akým mi kládol otázky hovoria o tom, že naše dieťa integrovať nechce. Nevie mu vôbec pomôcť a preto sa ho chce čo najrýchlejšie a v tichosti zbaviť! A to hovoríme o prvákovi, ktorý bol v škole celkovo tri dni aj „s cestou“, ako sa zvykne hovorievať. Neviem ako som sa v ten daný moment zatvárila, ale jedno viem určite. Ja budem za všetky naše deti bojovať až do poslednej kvapky nádeje. Keď ma vyhodia dvermi, rada sa vrátim oknom.

Ako to dopadlo?

Možno vás bude zaujímať výsledok nášho stretnutia. S pánom riaditeľom sme sa dohodli na „skúšobnej lehote“ pre nášho žiaka do konca decembra. Potom jeho progres vo vzdelávaní zrevidujeme a dohodneme sa na ďalšom postupe. Za seba môžem s kľudným svedomím (po mesiaci od stretnutia) povedať, že to zatiaľ zvládame bravúrne.

Každý deň si hovorím, že za správnu vec sa oplatí bojovať a toto úsilie má zmysel. Nikdy sa nevzdávajte a bojujte za to, čo považujete za dôležité. Buďte hovorcami za tých, čo sa sami obhájiť nevedia. A hlavne majte srdce na správnom mieste. To jediné vám zaručí šancu na krásny život. Možno nezmeníte svet, ale pomôžete deťom a ľudom, ktorí to naozaj potrebujú.

Majte krásny týždeň a verte v svoje schopnosti.

Vedomá inklúzia

Vo svojej práci sa mnohokrát stretávam s rodinami, kde sú deti s postihnutím učenlivé, šikovné, pracujú na sebe i napriek rôznym formám postihnutia, aby zvládli vzdelávanie v integrovaných triedach. Rodičia posúvajú svoje deti vpred a zaisťujú im lepšiu budúcnosť. Častokrát sa tieto deti vzdelávajú v súkromných vzdelávacích zariadeniach a mnohé absolvujú vysokoškolské štúdium s vynikajúcimi výsledkami.

Problémom bežných základných škôl je nevôľa zabezpečiť asistentov pre naše deti. Mnohokrát nevoľu prebije nedostatok financií a s tým už ani riaditelia nevedia pohnúť. Mnohokrát sa rodičia stretávajú aj s pripomienkami typu „Vaše dieťa je na príťaž“. Kto sme my, aby sme mohli súdiť deti? Ak sa zastavíme a trošku porozmýšľame, zistíme, že príťaž alebo problémy vytvárajú ľudia okolo nich a samotná spoločnosť. Deti od narodenia lekári delia podľa diagnóz, stupňa postihnutia – niekedy mám pocit akoby existovala imaginárna krabica s nápisom autizmus, DMO, metabolické poruchy, rečové afázie, atď. Avšak vieme, že DMO brať ako celok sa nedá, aj keď deti majú rovnaké pohlavie a rovnaký vek, prejavy postihnutia môžu mať rôzne. Prečo nevytvárame rovnakú šancu pre každé dieťa, či už je zdravé alebo nie? Veď všade sa hlása podpora individuality vzdelávania detí. Pri integrácii to neplatí? Tam už sa nepozerá na dieťa ako na osobnosť?

Ako vyzerá optimálna terapia

Rodičia sa ma častokrát pýtajú, podľa čoho nastavujem jednotlivé terapie ich dieťaťa. To, že dieťa má diagnózu je jedna vec a vecou druhou sú jeho potreby. Dobre vieme, že naše deti majú „iné“ potreby ako deti zdravé. Avšak jedno majú spoločné: Chcú byť šťastné, zažiť šťastné detstvo, mať kamarátov a veľa lásky. Ak dieťa nepočuje, nevidí, je ťažko mentálne postihnuté myslíme si, že dôležité je zachovať funkcie orgánov tela na prežitie. Mýlime sa. Veru aj tieto deti potrebujú dotyky kamarátov, rôzne stimulácie a hlavne sú vzdelávateľné. Častokrát potrebujú viac času, viac trpezlivosti a odmena sa objaví v podobe malých krôčikov a malých úspechov.

Naším cieľom je deťom dať šancu na dôstojný život, nechať ich presadiť sa, dať im príležitosť, aby sa cítili potrebné v spoločnosti. Vytvárajme im možnosti. Nestavajme múry a bariéry ale mosty. Veď sú jedny z nás. Chceme vychovávať a vzdelávať deti tak, aby dosiahli najvyšší stupeň socializácie a na to je potrebné pripraviť celú spoločnosť, nie len dané dieťa.

Na záver mi dovoľte jeden citát na zamyslenie. „Neexistujú žiadne kluby pre mladých, kde by som sa dostal so svojím vozíkom. Rovnaké je to pri väčšine aktivít voľného času.“ „Po škole a na prázdninách zostávam večer doma… je veľmi ťažké niekam ísť… a nájsť si priateľa je tiež veľmi ťažké.“ „Rád by som hral futbal vonku za domom, ale oni mi nedovolia hrať s nimi. Hovoria, že si ublížim… ale sú to oni, kto mi ubližuje.“ „Majiteľ obchodu si myslel, že mi pomáha, keď ma obslúžil ako prvého, ale ja chcem, aby ma brali ako každého iného.“

Má každý právo na vzdelanie?

Bez kvalifikovaných pedagógov si žiadne dieťa nevie plnohodnotne uplatniť svoje právo na vzdelanie. Aj keď celosvetovo zaznamenávame nárast počtu detí chodiacich do školy, pretrváva obrovský nedostatok vyškolených učiteľov a učiteliek. Nie je to prekážka k vzdelaniu len pre 132 miliónov detí, ktoré do školy nechodia. Ale aj pre tie, ktoré sa tlačia v preplnených triedach s preťaženými či nedostatočne vzdelanými pedagógmi. A to stále hovoríme o zdravých deťoch.

A čo „inak obdarené“ deti? Majú právo sa vzdelávať na bežnej základnej škole? Každý rok sa stretávam s tým istým problémom. Školy deti nechcú, pretože nemajú vytvorené podmienky na ich vzdelávanie. Nemajú pomôcky, personál a asistentov. O financiách sa vyjadrovať ani nebudem. Môžu niesť zodpovednosť za tento stav deti? Nemá byť škola miestom pre pestrosť?

Rozpoviem vám príbeh našej Evičky (meno dieťaťa bolo pozmenené). Evička dovŕšila 8 rokov, prvý rok chodila do prípravného ročníka do špeciálnej školy variant A. Obsah vzdelávania tvoril individuálny výchovno-vzdelávací program, ktorý mal dieťa sprevádzať počas celého školského roka. Hlavným zameraním bolo triedenie. Áno, dobre čítate. Ak sa trošku pohybujete v tejto oblasti, viete, že hlavný cieľ nedokáže dieťa komplexne rozvíjať. Nehovoriac o tom, že vzdelávanie prebiehalo dvakrát do týždňa po jednej hodine. Prečo sa Evička nemohla vzdelávať s ostatnými deťmi? Nepracujeme na úplnej integrácií detí s postihnutím?

Nakoniec sa aj zistilo, že dieťa chodilo iba dva krát do týždňa do školy, ale zapísané bolo na celý týždeň. A teraz sa dostávame k podstate. Mama Evičky išla za riaditeľkou danej školy, či od septembra môžu navštevovať školu každý deň a zlepšiť vzdelávanie Evičky. Odpoveď pani riaditeľky bola, že nemôžu. Podľa riaditeľky a špeciálnej pedagogičky dieťa nepotrebuje kolektív detí. Vedeniu školy sa nepáčilo, že mama Evičky chce dieťa začleniť do kolektívu detí. A čo sa stalo? Evička dostala ultimátum. Buď ostanú od septembra na individuálnom vzdelávaní, alebo idú zo školy preč. Veď na ich miesto sa už hlási desať detí. Smutné.

Prečo odoberáme právo na kvalitné vzdelávanie pre deti s postihnutím? Vytvárame neexistujúce bariéry, ktoré časom nadobudnú na reálnosti. Evičkina mama je presvedčená, že ich situáciu vyriešia médiá, trestné oznámenie na školu, súd… Ale povedzme si pravdu, koľko takých detí, ako je Evička, poznáme? Skutočne, je ich veľa. Častokrát majú viacnásobné postihnutie, autizmus, metabolické poruchy, nerozprávajú. Ich hovorcami sú silné ženy, maminy. Skláňam sa pred nimi, pretože každú jednu ťažkú situáciu zvládajú bravúrne. Je to samozrejmé, veď to robia pre svoje deti.

A predsa to fungovať môže

Počas jedného víkendu stráveného v Košiciach som sa zoznámila s pani riaditeľkou, ktorá nielenže vytvára úžasné podmienky pre „inak obdarené“ deti, ale sama sa ďalej vzdeláva, aby mohla odborne deťom pomáhať. Keď som sa s ňou začala rozprávať, ešte som nevedela, že je riaditeľkou. Iba mi rozprávala o svojich deťoch a práci. Akoby všetky deti boli jej. Plná elánu a nadšenia. Ja som s úžasom počúvala ženu s obrovským srdcom. Keď skončila, povedala som jej, že pozdravujem pani riaditeľku a klobúk dole za to všetko, čo dokáže. Ona potichu, nesmelým hlasom povedala, že je sama riaditeľkou. Cesta z Košíc mi autom trvala 5 hodín a ja som stále rozmýšľala nad jej odpoveďou na moju otázku prečo to robí? No, čo by bolo s deťmi? Kam by chodili? Aký by mali život? Ďakujem pani riaditeľka.

Celková problematika vzdelávania je stále otvorená, no smutné na tom je, že sa v tejto oblasti niečo zmení k lepšiemu až vtedy, keď sa stane niečo také, ako príbeh kamarátky Evičky. Znie to absolútne nudne a podobne, ako na začiatku školského roka učitelia žiakom čítajú školský poriadok a aj tam to zaznie: Každý má právo na vzdelanie.

Riaditelia, učitelia, prosím, neberme vedome šancu zlepšiť podmienky života našim deťom. Niekedy stačí slovko NIE (nedá sa) zmeniť na slovo ÁNO (pokúsime sa) a zmeníte tým život dieťaťa a celej rodiny.

Galéria k článku:

error: This content is protected.