Vo svojej práci sa mnohokrát stretávam s rodinami, kde sú deti s postihnutím učenlivé, šikovné, pracujú na sebe i napriek rôznym formám postihnutia, aby zvládli vzdelávanie v integrovaných triedach. Rodičia posúvajú svoje deti vpred a zaisťujú im lepšiu budúcnosť. Častokrát sa tieto deti vzdelávajú v súkromných vzdelávacích zariadeniach a mnohé absolvujú vysokoškolské štúdium s vynikajúcimi výsledkami.

Problémom bežných základných škôl je nevôľa zabezpečiť asistentov pre naše deti. Mnohokrát nevoľu prebije nedostatok financií a s tým už ani riaditelia nevedia pohnúť. Mnohokrát sa rodičia stretávajú aj s pripomienkami typu „Vaše dieťa je na príťaž“. Kto sme my, aby sme mohli súdiť deti? Ak sa zastavíme a trošku porozmýšľame, zistíme, že príťaž alebo problémy vytvárajú ľudia okolo nich a samotná spoločnosť. Deti od narodenia lekári delia podľa diagnóz, stupňa postihnutia – niekedy mám pocit akoby existovala imaginárna krabica s nápisom autizmus, DMO, metabolické poruchy, rečové afázie, atď. Avšak vieme, že DMO brať ako celok sa nedá, aj keď deti majú rovnaké pohlavie a rovnaký vek, prejavy postihnutia môžu mať rôzne. Prečo nevytvárame rovnakú šancu pre každé dieťa, či už je zdravé alebo nie? Veď všade sa hlása podpora individuality vzdelávania detí. Pri integrácii to neplatí? Tam už sa nepozerá na dieťa ako na osobnosť?

Ako vyzerá optimálna terapia

Rodičia sa ma častokrát pýtajú, podľa čoho nastavujem jednotlivé terapie ich dieťaťa. To, že dieťa má diagnózu je jedna vec a vecou druhou sú jeho potreby. Dobre vieme, že naše deti majú „iné“ potreby ako deti zdravé. Avšak jedno majú spoločné: Chcú byť šťastné, zažiť šťastné detstvo, mať kamarátov a veľa lásky. Ak dieťa nepočuje, nevidí, je ťažko mentálne postihnuté myslíme si, že dôležité je zachovať funkcie orgánov tela na prežitie. Mýlime sa. Veru aj tieto deti potrebujú dotyky kamarátov, rôzne stimulácie a hlavne sú vzdelávateľné. Častokrát potrebujú viac času, viac trpezlivosti a odmena sa objaví v podobe malých krôčikov a malých úspechov.

Naším cieľom je deťom dať šancu na dôstojný život, nechať ich presadiť sa, dať im príležitosť, aby sa cítili potrebné v spoločnosti. Vytvárajme im možnosti. Nestavajme múry a bariéry ale mosty. Veď sú jedny z nás. Chceme vychovávať a vzdelávať deti tak, aby dosiahli najvyšší stupeň socializácie a na to je potrebné pripraviť celú spoločnosť, nie len dané dieťa.

Na záver mi dovoľte jeden citát na zamyslenie. „Neexistujú žiadne kluby pre mladých, kde by som sa dostal so svojím vozíkom. Rovnaké je to pri väčšine aktivít voľného času.“ „Po škole a na prázdninách zostávam večer doma… je veľmi ťažké niekam ísť… a nájsť si priateľa je tiež veľmi ťažké.“ „Rád by som hral futbal vonku za domom, ale oni mi nedovolia hrať s nimi. Hovoria, že si ublížim… ale sú to oni, kto mi ubližuje.“ „Majiteľ obchodu si myslel, že mi pomáha, keď ma obslúžil ako prvého, ale ja chcem, aby ma brali ako každého iného.“