Vedomá inklúzia

Vedomá inklúzia

Vo svojej práci sa mnohokrát stretávam s rodinami, kde sú deti s postihnutím učenlivé, šikovné, pracujú na sebe i napriek rôznym formám postihnutia, aby zvládli vzdelávanie v integrovaných triedach. Rodičia posúvajú svoje deti vpred a zaisťujú im lepšiu budúcnosť. Častokrát sa tieto deti vzdelávajú v súkromných vzdelávacích zariadeniach a mnohé absolvujú vysokoškolské štúdium s vynikajúcimi výsledkami.

Problémom bežných základných škôl je nevôľa zabezpečiť asistentov pre naše deti. Mnohokrát nevoľu prebije nedostatok financií a s tým už ani riaditelia nevedia pohnúť. Mnohokrát sa rodičia stretávajú aj s pripomienkami typu „Vaše dieťa je na príťaž“. Kto sme my, aby sme mohli súdiť deti? Ak sa zastavíme a trošku porozmýšľame, zistíme, že príťaž alebo problémy vytvárajú ľudia okolo nich a samotná spoločnosť. Deti od narodenia lekári delia podľa diagnóz, stupňa postihnutia – niekedy mám pocit akoby existovala imaginárna krabica s nápisom autizmus, DMO, metabolické poruchy, rečové afázie, atď. Avšak vieme, že DMO brať ako celok sa nedá, aj keď deti majú rovnaké pohlavie a rovnaký vek, prejavy postihnutia môžu mať rôzne. Prečo nevytvárame rovnakú šancu pre každé dieťa, či už je zdravé alebo nie? Veď všade sa hlása podpora individuality vzdelávania detí. Pri integrácii to neplatí? Tam už sa nepozerá na dieťa ako na osobnosť?

Ako vyzerá optimálna terapia

Rodičia sa ma častokrát pýtajú, podľa čoho nastavujem jednotlivé terapie ich dieťaťa. To, že dieťa má diagnózu je jedna vec a vecou druhou sú jeho potreby. Dobre vieme, že naše deti majú „iné“ potreby ako deti zdravé. Avšak jedno majú spoločné: Chcú byť šťastné, zažiť šťastné detstvo, mať kamarátov a veľa lásky. Ak dieťa nepočuje, nevidí, je ťažko mentálne postihnuté myslíme si, že dôležité je zachovať funkcie orgánov tela na prežitie. Mýlime sa. Veru aj tieto deti potrebujú dotyky kamarátov, rôzne stimulácie a hlavne sú vzdelávateľné. Častokrát potrebujú viac času, viac trpezlivosti a odmena sa objaví v podobe malých krôčikov a malých úspechov.

Naším cieľom je deťom dať šancu na dôstojný život, nechať ich presadiť sa, dať im príležitosť, aby sa cítili potrebné v spoločnosti. Vytvárajme im možnosti. Nestavajme múry a bariéry ale mosty. Veď sú jedny z nás. Chceme vychovávať a vzdelávať deti tak, aby dosiahli najvyšší stupeň socializácie a na to je potrebné pripraviť celú spoločnosť, nie len dané dieťa.

Na záver mi dovoľte jeden citát na zamyslenie. „Neexistujú žiadne kluby pre mladých, kde by som sa dostal so svojím vozíkom. Rovnaké je to pri väčšine aktivít voľného času.“ „Po škole a na prázdninách zostávam večer doma… je veľmi ťažké niekam ísť… a nájsť si priateľa je tiež veľmi ťažké.“ „Rád by som hral futbal vonku za domom, ale oni mi nedovolia hrať s nimi. Hovoria, že si ublížim… ale sú to oni, kto mi ubližuje.“ „Majiteľ obchodu si myslel, že mi pomáha, keď ma obslúžil ako prvého, ale ja chcem, aby ma brali ako každého iného.“


Má každý právo na vzdelanie?

Má každý právo na vzdelanie

Bez kvalifikovaných pedagógov si žiadne dieťa nevie plnohodnotne uplatniť svoje právo na vzdelanie. Aj keď celosvetovo zaznamenávame nárast počtu detí chodiacich do školy, pretrváva obrovský nedostatok vyškolených učiteľov a učiteliek. Nie je to prekážka k vzdelaniu len pre 132 miliónov detí, ktoré do školy nechodia. Ale aj pre tie, ktoré sa tlačia v preplnených triedach s preťaženými či nedostatočne vzdelanými pedagógmi. A to stále hovoríme o zdravých deťoch.

A čo „inak obdarené“ deti? Majú právo sa vzdelávať na bežnej základnej škole? Každý rok sa stretávam s tým istým problémom. Školy deti nechcú, pretože nemajú vytvorené podmienky na ich vzdelávanie. Nemajú pomôcky, personál a asistentov. O financiách sa vyjadrovať ani nebudem. Môžu niesť zodpovednosť za tento stav deti? Nemá byť škola miestom pre pestrosť?

Rozpoviem vám príbeh našej Evičky (meno dieťaťa bolo pozmenené). Evička dovŕšila 8 rokov, prvý rok chodila do prípravného ročníka do špeciálnej školy variant A. Obsah vzdelávania tvoril individuálny výchovno-vzdelávací program, ktorý mal dieťa sprevádzať počas celého školského roka. Hlavným zameraním bolo triedenie. Áno, dobre čítate. Ak sa trošku pohybujete v tejto oblasti, viete, že hlavný cieľ nedokáže dieťa komplexne rozvíjať. Nehovoriac o tom, že vzdelávanie prebiehalo dvakrát do týždňa po jednej hodine. Prečo sa Evička nemohla vzdelávať s ostatnými deťmi? Nepracujeme na úplnej integrácií detí s postihnutím?

Nakoniec sa aj zistilo, že dieťa chodilo iba dva krát do týždňa do školy, ale zapísané bolo na celý týždeň. A teraz sa dostávame k podstate. Mama Evičky išla za riaditeľkou danej školy, či od septembra môžu navštevovať školu každý deň a zlepšiť vzdelávanie Evičky. Odpoveď pani riaditeľky bola, že nemôžu. Podľa riaditeľky a špeciálnej pedagogičky dieťa nepotrebuje kolektív detí. Vedeniu školy sa nepáčilo, že mama Evičky chce dieťa začleniť do kolektívu detí. A čo sa stalo? Evička dostala ultimátum. Buď ostanú od septembra na individuálnom vzdelávaní, alebo idú zo školy preč. Veď na ich miesto sa už hlási desať detí. Smutné.

Prečo odoberáme právo na kvalitné vzdelávanie pre deti s postihnutím? Vytvárame neexistujúce bariéry, ktoré časom nadobudnú na reálnosti. Evičkina mama je presvedčená, že ich situáciu vyriešia médiá, trestné oznámenie na školu, súd… Ale povedzme si pravdu, koľko takých detí, ako je Evička, poznáme? Skutočne, je ich veľa. Častokrát majú viacnásobné postihnutie, autizmus, metabolické poruchy, nerozprávajú. Ich hovorcami sú silné ženy, maminy. Skláňam sa pred nimi, pretože každú jednu ťažkú situáciu zvládajú bravúrne. Je to samozrejmé, veď to robia pre svoje deti.

A predsa to fungovať môže

Počas jedného víkendu stráveného v Košiciach som sa zoznámila s pani riaditeľkou, ktorá nielenže vytvára úžasné podmienky pre „inak obdarené“ deti, ale sama sa ďalej vzdeláva, aby mohla odborne deťom pomáhať. Keď som sa s ňou začala rozprávať, ešte som nevedela, že je riaditeľkou. Iba mi rozprávala o svojich deťoch a práci. Akoby všetky deti boli jej. Plná elánu a nadšenia. Ja som s úžasom počúvala ženu s obrovským srdcom. Keď skončila, povedala som jej, že pozdravujem pani riaditeľku a klobúk dole za to všetko, čo dokáže. Ona potichu, nesmelým hlasom povedala, že je sama riaditeľkou. Cesta z Košíc mi autom trvala 5 hodín a ja som stále rozmýšľala nad jej odpoveďou na moju otázku prečo to robí? No, čo by bolo s deťmi? Kam by chodili? Aký by mali život? Ďakujem pani riaditeľka.

Celková problematika vzdelávania je stále otvorená, no smutné na tom je, že sa v tejto oblasti niečo zmení k lepšiemu až vtedy, keď sa stane niečo také, ako príbeh kamarátky Evičky. Znie to absolútne nudne a podobne, ako na začiatku školského roka učitelia žiakom čítajú školský poriadok a aj tam to zaznie: Každý má právo na vzdelanie.

Riaditelia, učitelia, prosím, neberme vedome šancu zlepšiť podmienky života našim deťom. Niekedy stačí slovko NIE (nedá sa) zmeniť na slovo ÁNO (pokúsime sa) a zmeníte tým život dieťaťa a celej rodiny.

Galéria k článku:


Inak obdarených detí sa nevzdáme

Inak obdarených detí sa nevzdáme

Ideu založiť občianske združenie som mala v hlave už začiatkom milénia. Neskôr táto myšlienka nabrala konkrétne obrysy a prerástla v životné poslanie. Je to podobné, ako keď zasadíte semienko rastlinky, neskôr sa o ňu každý deň staráte a sledujete jej rast, až kým jedného dňa nezakvitne a neurodí plody.

Moja cesta k občianskemu združeniu nebola ľahká. Vyskúšala som si prácu v štátnom aj súkromnom sektore a aj v inom občianskom združení. Každá z týchto skúseností mi veľa dala, ale aj veľa vzala. No v každej z týchto organizácií mi čosi chýbalo. Neboli to pracovné pomôcky, ani pracovné prostredie či motivácia alebo správanie ľudí.

Tieto moje pracovné skúseností vo mne utvorili názor, že pomoc prezentovaná navonok voči verejnosti, nie vždy znamená aj tú reálnu pomoc, ktorú dieťa potrebuje a dostane. Veľmi čerstvo mám v pamäti pracovný pohovor, kde sa ma bývalí zamestnávatelia spýtali, kde sa vidím o päť rokov? Moja odpoveď bola jasná: chcem mať veľký dom a v ňom deti, o ktoré sa budem starať s láskou.

Od toho momentu ubehlo veľa dní, týždňov a mesiacov. Čím ďalej, tým viac som bola presvedčená o tom, že moja vízia je správna a zmysluplná. Vedela som, že cesta za splnením tejto vízie nebude ľahká, no moja hlavná motivácia ma držala nad vodou – deti a ich šťastie. No v reálnom živote to nestačí. Musíte si veriť, v svoje schopnosti, veriť v to, že dokážete aj nemožné. Pomoc týmto deťom, tak, ako ju vnímam ja, nie je o rozume, peniazoch a peknej reklame. Naopak, je to záležitosť srdca, citu a lásky. Naše detičky z celého srdca milujem. Áno, všetky! Nikdy som vo vzťahu k nim neprejavovala ľútosť. Skôr to bol úsmev, pochopenie a úprimnú ochotu pomôcť im, ak mali vôľu a silu pracovať na sebe.

Je to hlavne o ľudoch

Posledné mesiace ma veľa naučili o ľuďoch. Niektorí majú aj sto tvárí, správajú sa tak, ako to od nich okolie v ten daný moment očakáva. Potom sú tu ľudia, čo vám budú hádzať polená pod nohy. Budú vám robiť zle, ohovárať vás na sociálnych sieťach a vyhrážať sa poza váš chrbát. Tiež sú tu takí, čo budú sledovať každý váš krok, aby vám kradli nápady a myšlienky, aby o vás mohli vytvárať zlú mienku a hejtovať. No v skutočnosti sa vás boja a toto je prejav ich bezmocnosti, strachu, slabosti a neschopnosti robiť veci inak, lepšie, poctivo a so srdcom. Iste tieto riadky čítajú a tak si dovolím, trošku osobnú poznámku: odpustila som vám a prajem vám v živote všetko dobré napriek tomu, že vy mi prajete len to zlé.

Ako hovorieva moja kamarátka Lili, čím viac ste naplnený pozitívnou energiou a láskou, tým viac z nej prenesiete aj na dieťa. Dieťa vás začne vnímať inak. Stávate sa súčasťou jeho sveta – kamarátom, priateľom, ochrancom… Naše meno, Sloníček, o. z., dnes možno nie je také známe, no naša práca a šťastné deti hovoria za všetko.

Ďakujem rodine, manželovi Jankovi a sestre Timi, že stoja pri mne a pomáhajú mi plniť svoj sen a vedia, čo je v živote dôležité.

PS: Sedím len tak vonku na záhrade. Kohút kikiríka, okolo pobehujú susedove ovce. A tak v duchu si hovorím: byť zdravý a milovaný, je to najväčšie šťastie, ktoré môže obyčajného človeka v živote stretnúť.